Múzeumi Híradó - Spravodaj Múzea – Csallóközi Múzeum, Dunaszerdahely (16. évfolyam, 1992)
Kapráliková Zuzana: Tradičné nástroje ľudového rybárstva v obciach Vojka nad Dunajom a Kyselica
Rybolov s naberaním V skúmaných obciach boli známe aj rybárske nástroje používané pri love naberaním (načieraním). Boli to: čereň — „tápli“, ktorý sa dal používať rovnako z brehu ako z člna, väčší čereň, uspôsobený na používanie výlučne z člna — „gránittápli“ a saková sieť — „millingháló“. Všetky tri uvedené náčinia boli na drevenú kostru napnuté siete viazane z nite. Pri love ich spúšťali do vody až po dno. Rybár čakal dovtedy, kým necítil, že v sieti je ryba. Vtedy prudkým trhnutím vytiahol náčinie z vody a spolu s ním aj nad sieťou plávajúcu rybu. Čereň sa skladal zo štvorcovej siete, z oblúkov a rúčky. Pôvodne tvorili jeho kostru dva polooblúkovité ohnuté prúty [približne hrúbky prsta], ktoré boli postavené kolmo na seba v tvare kríža a križovali sa v strede oblúkov. Na tomto mieste boli do nich urobené zárezy — na hornom oblúku zdola, na dolnom zhora, aby navzájom do seba zapadli. Aby boli pevne spojené, na tomto mieste ich dôkladne spevnili drôtom. Na štyri voľné konce oblúkov pripevnili rybárskym uzlom rohy štvorcovej siete. V mieste, kde sa oblúky križovali, pripevnili 3—4 metrovú rúčku. Novší spôsob pripevnenia rúčky spočíval v tom, že do miesta, kde boli oblúky spojené, vbili hrubý klinec, ktorý ohli a do takto vzniknutého očka upevnili rúčku. Vo vývoji čereňa znamená novú fázu zavedenie kovovej kostry „fémtok“, používanej vlastne bez podstatných zmien dodnes. Kostra je utvorená skrížením dvoch kovových rúrok, v strede spojených kovovou skrutkou. Do štyroch koncov sú vsadené štyri prútené oblúky (najnovšie aj tie sú kovové]. Na ich voľné konce pripevňujú rohy siete. Aj v tomto prípade je rúčka pripevnená silnou šnúrou ku kovovému očku z ohnutého klinca. Sieť čereňa si viazali a do dnes viažu rybári sami. Používajú na ňu jemné nite. Jedna strana siete čereňa býva dlhá 220—240 cm, očká majú 3x3 cm. Rybár začína sieť viazať z jedného očka a postupním pridávaním (zdvojením) očiek postupuje dovtedy, kým nedosiahne žiadanú dĺžku, teda kým neupletie trojuholník, ktorého ramená merajú 220—240 cm. Dĺžku odmeria, alebo spočíta očká. K tejto dĺžke je potrebných 70—75 očiek spomínanej veľkosti. Odtiaľto začína uberať, kým nezostane opäť iba jedno očko. Krajné oká hotovej siete ešte spevní niťou, aby sieť bola stabilnejšia. Pomocou ihlice vtiahne do krajných ôk pevnejší povraz, ku každému druhému očku ho priviaže rybárskym uzlom. Takto navlečený povraz je vlastne akousi „žilou“ siete. Čereň používali aj z brehu, aj z člna. Keď ho používali z člna, nevedeli vyloviť dno koryta rieky, preto časom sa vyvinul aj špeciálny druh čereňa, ktorý sa používal len z člna — „gránittápli“. Sieť „gránittápli“ bola väčšia ako sieť obyčajného čereňa. Strany boli 3,2—4 m dlhé. Jeho kostru tvorili štyri silnejšie oblúky — „gránit köröm“. Na ich konce boli pripevnené 1,5 m dlhé železá (dvanástky). Druhý koniec každého oblúka bol vsunutý do skrížených kovových rúrok. Desaťmetrová rúčka bola preložená cez drevený klát, ktorý sa nachádzal v zadnej časti člna a na ktorom bola navrchu vydlabaná priehlbina (do nej bola vložená rúčka). Koniec rúčky bol zasadený do plieška, pribitého o bočnú stenu člna. Druhý koniec rúčky bol opatrený kladkou. Pozdĺž rúčky sa tiahlo lano. Lano prechádzalo cez kladku a jeden jeho koniec bol pripevnený k očku [k ohnutému klincu) v strede kovového
