Múzeumi Híradó - Spravodaj Múzea – Csallóközi Múzeum, Dunaszerdahely (16. évfolyam, 1992)

Kapráliková Zuzana: Tradičné nástroje ľudového rybárstva v obciach Vojka nad Dunajom a Kyselica

tak dýchala, žiabrami naberala sieť, takto sa chytila. Tak sme hovorievali, že vošla do pasce. Bolo aj tak, že sa natoľko zachytila, že ju bolo umenie odtiaľ dostať.“8

Táto sieť sa vyvinula vďaka tomu, že rybári dobre poznali povahu rýb a anatomickú stavbu ich tela. Lovili ňou výlučne ryby plávajúce vo vyšších vrstvách vody, hlavne mreny. Stavba tela tejto ryby zodpovedá štruktúre siete. Ryba narazila do siete, „nosom“ síce vošla a prešla očkom, ale žiabre a chrbtové plutvy sa zachytili, a tak sa lapila. Keď prichádzala, vopchala do siete nos, zbadala ju, hlava, tá jej ešte vošla, aj tá časť kde sú žiabre, ona tak tými žiabrami pohybuje, vtedy sa jej zavadili, vtedy už začala, už zbadala, že je zle, vtedy sa už začala trepať.“9 Šťuka alebo iné ryby, ktoré majú štíhle telo, očkami prešli. „Tá tak pekne preplávala medzi očkami, ušla, prešla na druhú stranu, slovom, pobrala sa ďalej.“10 Aj drobné ryby prešli sieťou. Široké a veľké ryby, ako belice (lapinta), kapry, sa nezachytili, iba ich sieť zastavila a ryby sa prevalili nad horným okrajom siete a unikli. „. . . vtedy tá belica priplávala, zbadala, že je tu (sieť). Často sme sa prizerali, naraz sa len ohla, prehodila sa potvora cez ňu, a veru povraz bol na hladine, plaváky neboli tak hlboko, a predsa sa prevalila. Už zas ušla, beštia jedna“. 11

Zakladanie siete nevyžadovalo od rybárov veľkú fyzickú námahu. Po založení siete už len čakali na korisť. Zvyčajne ju zakladali v neskorých popoludňajších hodinách alebo v podvečer a nechali ju vo vode celú noc. Rybár často zostával pri sieti a z brehu trpezlivo sledoval horný okraj siete. „Človek sa mnohokrát len pozeral, veď bolo dosť času sedieť takto na brehu. Pozerali sme, zrazu, tu sa pohne sieť, tam sa pohne, to sme už vedeli, že do nej narazila ryba, neboli sme si istí, či aj zostala v sieti, ale už sme videli, že je veľký pohyb rýb a že do rána ich bude, ... a bolo aj tak, že sme ich videli úplne hore“.12

Kým sa sieť naplňovala, rybár nezaháľal. Kapry a belice, ktoré narážali do siete, chytal z člna čereňom alebo sakom — „kimerítő

szák“. Tento sak s dlhou rúčkou bol vždy poruke, býval nastoknutý do boku člna. Rybári aj viackrát preveslovali od jedného brehu k druhému. Keď chceli mať väčší úlovok, veslár klopal veslom o bok člna a tak duril ryby. Vyplašené ryby hromadne plávali smerom k hladine. Stávalo sa, že rybári nestačili načierať a vyberať ich. Neraz takto vplávalo do čereňa aj 6—7 rýb a rybár sa musel namáhať, aby túto váhu dokázal vybrať z vody. „Viackrát sme ich durili, to sme museli až tam, po tú bielu ohradu, až k cintorínu, odtiaľ ešte oveľa ďalej, potom sme znova začali odtiaľ duriť. Keď sme videli, že sa oplatí, aj päťkrát-šesťkrát sme preplávali, stále prichádzali.“13

Cez noc sa sieť „szackórni“ nabrala. Niekedy v nej bolo aj viac metrákov rýb. Sieť so zachytenými rybami pozbierali do člna a povyberali ich. Táto práca niekedy trvala od ôsmej hodiny rána do druhej popoludní. O čo bolo ľahšie zakladanie siete, o to ťažšie, namáhavejšie a zdĺhavejšie bolo vyberanie rýb.

Po skončení výlovu museli sackórni, podobne ako záťahovú sieť, dôkladne v rieke vymyť. Sušili ju na spomínanom sušiči-téricsfa, alebo, ak ju mali o krátky čas znovu použiť, rozprestreli ju na kríky pri brehu. Po každom výlove sa sieť natoľko porušila, že ju museli opravovať, pozašívať roztrhané oká. Tu tiež používali ihlicu na sieť.

Napokon niekoľko slov o tom, ako sa sieť zhotovovala. Spomínala som už, že rybár ju viazal sám z tenšieho kupovaného vlákna pomocou