Múzeumi Híradó - Spravodaj Múzea – Csallóközi Múzeum, Dunaszerdahely (16. évfolyam, 1992)
Kapráliková Zuzana: Tradičné nástroje ľudového rybárstva v obciach Vojka nad Dunajom a Kyselica
ako loď, tak šli . . . ostatné ryby sa radšej ťahali dolu, keď zbadali, že je zle, tie sa tam tlačili.“5 Záťah zopakovali hneď za sebou aj viackrát. Akonáhle vyložili úlovok, sieť rýchle poskladali a pobrali sa späť na vodu. „Aj viackrát sme vylovili tieto miesta.“6 Neodmysliteľnou súčasťou tohto druhu rybolovu bola „bárka“. Bývali dvojaké. Také, čo stáli vždy na tom istom mieste vyviazané na brehu rieky v blízkosti dediny — „helbelívô“, a také, ktoré priväzovali za čln. Do prvej po skončení výlovu ukladali úlovok, aby ryby neuhynuli. Tu ich držali do zúžitkovania. Druhú, plávajúcu bárku priviazali za čln. Do nej kládli ulovené ryby priamo z vody a prevážali ich do bárky na brehu. Keď rybári predpokladali bohatý úlovok, priväzovali za čln aj 2—3 bárky. Predná a zadná časť tejto bárky bola „špicatá ako loď.“ Do jej dna a bokov boli vyvŕtané diery, aby voda mohla donej vnikať. Bárka mala dve zásuvky — „fiók “ opatrené posúvnymi dverami — „toló födél“. Zásuvky bárky, ktorá kotvila na brehu, sa dali zamykať. Tieto zásuvky slúžili k tomu, aby rybári po skončení výlovu mohli oddeliť dravé ryby od ostatných. Obe bárky mali rovnaký tvar, líšili sa iba rozmermi. Plávajúca bárka mávala dĺžku 3 m, stojacá dosahovala aj 7 m. Po skončení výlovu sieť v rieke dôkladne vyprali: zbavili ju bahna, vodných rastlín, ktoré sa do nej nachytali. Potom ju prevesili cez „téricsfa“, aby sa vysušila. „Téricsfa“ bolo 15 m dlhé a 3 m vysoké zariadenie na sušenie sietí. Zhotovené bolo z jelše a tvorilo ho 5 stĺpov stojacich v rade vo vzdialenosti 2,5—3 m odseba. Tieto stĺpy pred zakopaním očistili, „opucovali“. Odstránili konáre, výrastky, aby sa do nich nezachytávala sieť a neporušila sa. Iba na samom vrcholci stĺpov nechali kýpte odrezaných konárov — „kajmacs“. Na ne zavesili mokrú sieť. Vyčistenú sieť najprv zložili na tyč — „hálórúd“ tak, že z jedného boku visel okraj s plavákmi, z druhého okraj so záťažami. Dvaja rybári držali tyč s poskladanou sieťou na pleciach dovtedy, kým celá sieť nebola zavesená. Vešal ju tretí rybár pomocou trojmetrovej palice — „há lóaggató bot “, ktorá mala na voľnom konci kýpeť po konároch. Na túto palicu ukladal štvrtý rybár spodný okraj siete so záťažami. Palicou potom zavesili sieť na sušič — „téricsfa“. Vešali ju postupne na jednotlivé stĺpy tam aj späť, kým sa sieť neminula [teda bola zavesená vo viacerých vrstvách). Časť siete s plavákmi vysela od zeme cca 30—50 cm, aby sa lepšie vetrala. Prípadné opravy robili po vysušení siete. Zátarasové rybárstvo Najrozšírenejším a najobľúbenejším spôsobom rybárstva v skúmaných obciach bolo zátarasové rybárstvo. Sieť, ktorú pri tomto love používali, volali vo Vojke „szackórni“, v Kyselici takisto, alebo tu používali aj názov „nyakazóháló“. Sieť bola dlhá asi 60 m a hlboká (široká) 2—3 m. Rybári si ju viazali sami z kupovaného veľmi jemného vlákna. „Lebo ak ju robili z drsného vlákna, to už nebolo dobré, lebo sa jej ryba bála, ani ju tak dobre nechytila, to muselo byť také jemné, tenké vlákno, čo ryba tak ľahko nezbadá a len sa tak na ňu prilepí“7. Sieť mala väčšie oká, až 6x6 cm. Aj táto mala dlhšie strany spevnené hore aj dole jedným tenším povrazom, ktorý bol navlečený do krajných očiek. Podobne ako na záťahovej siete na hornom povraze boli plaváky, na spodnom záťaže. Aj tu plaváky a záťaže napínali sieť a zabezpečili, aby po založení bola vo zvislej po
