Múzeumi Híradó - Spravodaj Múzea – Csallóközi Múzeum, Dunaszerdahely (16. évfolyam, 1992)
Kapráliková Zuzana: Tradičné nástroje ľudového rybárstva v obciach Vojka nad Dunajom a Kyselica
pni, koreňov a konárov, do ktorých sa mohla sieť zachytiť a poškodiť. Dôležitým činiteľom bol aj spád brehu rybnej vody. „Poznali sme tie miestá, kde sme mohli robiť záťah. Všade to nešlo. Muselo to byť také miesto, kde bol na brehu štrk. A rovný breh nebol dobrý, vtedy ľahko ušli ryby. To bolo dobré, keď breh tak pekne stúpal nahor. Tam sme vytiahli sieť a s ňou aj ryby.“4 Tie miesta na hlavnom toku Dunaja, na ktorých „sa dala sieť vyhodiť“, volali „tanyák “, „tanyasi víz “. Napr. vo Vojke takým vhodným miestom bolo tzv. „Patkálói víz“. K lovu záťahovou sieťou bol potrebný jeden čln a 4—5 rybárov: jeden kormidelník, ktorý sedel v zadnej časti člna a usmerňoval čln, veslár, ktorý vesloval vpredu, jeden rybár, ktorý vyhadzoval sieť, a ešte jeden, ktorý zostal na brehu. Keď bol silný prúd, najali ešte ďalšieho rybára — veslára. Sieť najprv poskladali, vyložili na trojmetrovú tyč z agáta, na tzv. „hálórúd“. Sieť musela byť vyložená tak, aby horný okraj s plavákmi visel na jednej strane tyče, dolný okraj so záťažami na druhej strane. Potom tyč so sieťou uložili do člna. Na dno člna sa dostal vnútorný koniec siete s vnútornou tyčou a vnútorným vodičom (húzókötél]. Navrch uložili vonkajší koniec siete s tyčou a vonkajším vodičom (járókötél). Horné lano s plavákmi bolo umiestnené v jednom boku člna, spodné lano so záťažami v druhom. Keď bola sieť uložená do člna, odveslovali rybári na vyhliadnuté miesto. Tu jeden z nich s vonkajším koncom siete vyšiel na breh a postupne povoľoval vonkajší vodič. Keď bol prúd silný, tento rybár sa opieral o tyč „büszke “, ktorá bola na jednom konci špicatá, aby sa mohla ľahko zapichovať do zeme Lano povoľoval opierajúc sa o túto tyč. Rybári v člne veslovali smerom do stredu rieky tak ďaleko, ako to dovoľovala dĺžka vonkajšieho vodiča. Sieť vyhadzovali tak, aby ňou mohli plávajúce ryby proti prúdu zahradiť. Rybár poverený vyhadzovaním siete postupne vyberal z člna poskladanú sieť, držiac spolu horné i spodné laná, a postupne ju spúšťal do vody. Keď túto prácu robili dvaja, jeden vyhadzoval horný okraj, druhý dolný. Dolný okraj so záťažami hneď klesol ku dnu a plaváky držali horný okraj tesne pod hladinou. Medzitým opisoval čln na vode polkruh, ktorý bolo možné sledovať na hladine vody podľa plavákov. Keď sa sieť minula a dostal sa do vody aj vnútorný koniec siete s vnútorným vodičom, veslári veslovali opisujúc čo najväčší polkruh dovtedy, kým sa neminul vnútorný vodič. Vtedy sa usilovali uzavrieť kruh a veslovať k brehu, kde nechali svojho druha. Pri brehu vystúpili z člna a pomocou vnútorného vodiča sa snažili čím skôr na breh vytiahnúť vnútorný koniec siete a čo najviac zúžiť kruh. Rybár, ktorý zostal s vonkajším koncom siete na brehu, usiloval sa tiež zo svojej strany uzavrieť kruh a pritiahnúť k brehu Takto sa dal kruh v blízkosti brehu úplne zavrieť a čo najviac zúžiť. Pri tomto úkone bolo treba dbať na to, aby bočné záťaže (apatyú) zostali na dne a s nimi aj dolný okraj siete, aby ulovené ryby nemohli pod sieťou uniknúť Úlovok potom prekladali sakovou sieťou — „kimerítőszák “ do bárky. Výlov sa vyžadoval rýchlu a zohratú prácu, pretože ryby mohli uniknúť aj nad horným okrajom siete. „Ryby, čo plávali navrchu, belica, bolen len tak brázdili, krájali vodu, veľké belice, tie široké, volali ich „dierkeszegek“, také široké ako pekárske lopaty čo sa nimi chlieb kladie do pece, také obrovské boli, tie keď ušli nad plavákmi, no, riadne sme ich ľutovali,
