Múzeumi Híradó - Spravodaj Múzea – Csallóközi Múzeum, Dunaszerdahely (16. évfolyam, 1992)
Kapráliková Zuzana: Tradičné nástroje ľudového rybárstva v obciach Vojka nad Dunajom a Kyselica
Čereň — „gránittápli“ Gránittápli dole, rovno na lano a ako sme nastavovali, začal som dole rovnako ako hore, lebo inak by to bolo krivé?3 Horné i spodné laná boli na oboch koncoch siete pripevnené k tyči — „apatyú’’4, dlhej asi 130 cm. Táto tyč na dolnom konci mala tvar dvojramennej vidly a bola osadená dc silného agátového konára. Takto sa dolu vytvoril priestor v tvare trojuholníka, do ktorého vklinili tehlu alebo skalu ako záťaž, ktorá zabezpečovala, aby spodný okraj siete lepšie priliehal ku dnu. Tyč so záťažou (apatyú) na vnútornom konci siete (tá časť siete, ktorou rybári pri záťahu vošli do vody) bola na hornom i dolnom konci prevŕtaná. Do týchto dier pomocou uzlov upevnili horné aj spodné lano. Na vonkajšej tyči (ktorá zostávala na brehu) bola dole tiež prevŕtaná diera a do nej navlečené spodné lano. Horné lano s plavákmi sa nenavliekalo, iba bolo zachytené slučkou o horný koniec tyče. Aby sa lano zo tyče nezošmyklo, vydlabali zárez, do ktorého lano zapadalo. K vnútornej tyči bol pomocou dvoch trojmetrových pomocných lán, ktorým hovorili „apatyúkotél“ priviazaný hrubý vodič „alatságkotél“. 5—6 metrové pomocné lanky na vonkajšej tyči vyústili v tzv. „járókotél“ (vonkajší vodič). Sieť sa nedala hocikde použiť, k záťahu bola totiž potrebná primerane veľká vodná plocha. Dôležitá bola aj hĺbka koryta rieky, aby tri rastre hlboká sieť mohla vo vode vertikálne stáť, ale zároveň aby dolný okraj siete priliehal ku dnu. Preto sa záťahovou sieťou lovilo iba na hlavnom toku Dunaja (na Veľkom Dunaji). Na lov v potokoch a v plytších vodách sa nehodila. Sieť bolo možné použiť iba na takých miestach, kde bola rieka úplne čistá, bez rôznych naplavenín, nečistôt, zvyškov
