S. Lackovits Emőke: Viseletek öltözködési kultúra a Bakony és a Balaton- felvidék falvaiban (Veszprém, 2001)

Szlovák nyelvű rezümé

Účes mužov charakterizovali v prvej polovici 19. storočia dlhé vlasy zapletené do vrkoča, alebo sčesané do uzla a od polovice storočia (nakrátko) ostrihané. Na hlave nosili popri klobúkoch aj súkenné kuželovité klobúky a kožené baranice. Charakteristickou pokrývku hlavy žien do 18. storočia bola pre dievčatá parta, pre ženy čepiec a šatka tzv. „pacsa" Dievčatá nosili zapletený vrkoč, ženy si česali drdol. K 19. storočiu zmizla parta u dievčat, ale aj tú vystriedajúca stuha na čelo „pintli". Taký istý osud postihol aj šatku „pacsa", ktorú vystriedali farebné a vzorkované šatky z rôznych materiálov (z hodvábu, z jemného bieleho plátna, modrotlače, zamatu, kartúnu a delínu). Z vrchných súčiastok ženského odevu, tzv. opleckový odev vystriedali/vytlačili letné a zimné varianty tzv. kabátikového odevu, z rozličného materiálu a rôznych farieb. Základ medzi vrchnými súčiastkami mužského odevu tvorili v rozhodujúcej miere súkenné súčiastky kabátového odevu (kabanica) spolu s nohavicami, ktoré nosili zasunuté do čižiem. Zmeny, prebiehajúce v hospodárstve a spoločenstve, teda nezanechali nedotknuté ani kultúru odievania. Tu vykonaná úprava všetkého druhu sa stala jedným sprievodným javom možností daných zmeneným spôsobom života. Sedliacke oblečenia nového typu sa zachovali od druhej polovice 19. storočia do rokov, nasledujúcich po 1. svetovej vojne. Obdobie, ktoré sa vtedy ukončilo, začalo novú kapitolu aj v dejinách odievania. V tridsiatych rokoch 20. storočia zanikol ľudový odev tradičného materiálu a strihu, charakterizujúci jeden celý kolektív a nosil spoločné črty danej spoločnosti. Pozostalá, zjednodušená forma odevu len v niektorých črtách pripomína predchádzajúci. Tie už v sebe nosia charakteristické črty novej kultúry odievania pospolitostí, ktoré prevzali spôsob života meštianstva. Vo veku do štyroch rokov bola sukňa, strihaná v celku, detským oblečením bez rozdielu pohlavia v 19. a 20. stor. Chlapci dostali od piatich rokov jednoduché, otvorené nohavice, dievčatá šaty, ktoré sa skladali z hornej časti, strihanej v celku a zo sukne. Od svojich 10-12 rokov sa stali chlapci a dievčatá spoločností obcí všetkých troch materinských jazykov vlastníkmi oblečení, ktoré v rozmeroch zodpovedali ich veku a boli rovnaké s oblečením pre dospelých. Najbohatšie a najrozmanitejšie bolo oblečenie Nemcov. Vr. 1689-1740 ich osadili do 40 dedín Vesprémskej stolice, prevažne z Bavorska a franského územia. O ich oblečení z 18. storočia vieme veľmi málo. Na základe súdobého európskeho odievania a nemeckého zobrazovania je pravdepodobné, že nosili oblečenie nejakého typu tzv. opleckového odevu. V 19. storočí existovali vedľa seba súčiastky ženského tzv.opleckového odevu a tzv. kabátikového odevu. Popri mužskom plátennom oblečení (plátenná košeľa, gate, zástera z farbiarčiny), tzv. kabátový odev, šitý zo súkna a nohavice, nosené s čižmami s úzkou sárou, znamenali oblečenie všedných dní a slávnostných príležitostí. Tieto súbory oblečenia znamenali do 10. rokov 20. storočia súbor odevu pospolitostí. Základným materiálom v prevažnej väčšine bolo súkno, modrotlač, umelý hodváb a kartún. Dvadsiate a tridsiate roky 20. storočia však už znamenali obdobie, keď sa šatník každého jednotlivca a kolektívu skladal z najrozmanitejšieho súboru oblečenia. Vytvorené formy sa už nemenili, alebo sotva menili. Veľa druhov základného materiálu, rozmanitá, bohatá výzdoba, viac farebných odtieňov a vzorov so sebou prinesli zvláštnu rozmanitosť kultúry odievania. Aj k strihom pribudli nové, veď okrem tzv. opleckového - šatkového odevu už nosili tri druhy tzv. kabátikového odevu. Na veľké sviatky cirkevného roka, menšie významné dni, na predpoludňajšie a popoludňajšie nedeľňajšie príležitosti do kostola, na svetské zábavy, hlavné míľniky v ľudskom živote, na každú