S. Lackovits Emőke: Viseletek öltözködési kultúra a Bakony és a Balaton- felvidék falvaiban (Veszprém, 2001)

Szlovák nyelvű rezümé

príležitosť bola vhodná iná zostava oblečenia čo do materiálu, typu šiat, výzdoby, farby, ktoré v ženskom oblečení doplnili šaty polosviatočné, na všedné dni, oblečené, keď išli niekam a do práce. Ich oblenčenie záviselo aj od ich veku a rodinného stavu. Ak na to nemali inú možnosť, aspoň sa šatkami prispôsobili k liturgickým farbám cirkevných sviatkov. Ženy si nikdy neobuli čižmy, iba topánky. V mužskom oblečení pretrvala zostava úzkych nohavíc, čižiem, kabátikového odevu, ale pori nej sa objavilo aj oblečenie s dlhými nohavicami. Poznali ešte dlhý kabát typu haleny (Kepeneg), ale nosili už zimný kabát siahajúci do polovice stehna. Odev rozličných dedín má veľa totožných čŕt, pritom súčasne disponujú aj odlišnými príznakmi, čo v danej spoločnosti urobilo ich odievanie svojráznym hlavne z hľadiska dĺžky sukne, vyzdobenosti a vzhľadom na typy viazania šatiek. Formu súborov odevu a spôsob ich nosenia vytvorili na základe ideálu krásy kolektívu. So zmenou spôsobu života , zmiznutím starých materiálov zanikli v polovici 20. storočia aj tradičné formy a s nimi aj úplné oblečenie kolektívov. Slovenský ľudový odev, tradícia odievania Takmer v rovnakom čase s Nemcami, spontánnym sťahovaním prišli do Bakonského pohoria slovenskí usadlíci z Oravy, Spiša, Liptova , Trenčína a Nitry. V druhej polovici 18. storočia sa dostali Slováci organizovaným osídľovaním z Nitrianskej, Bratislavskej Turčianskej, Trenčianskej stolice a z okolia Banskej Bystrice do obcí Šúr (Sur), Eska (Osku), Čerňa (Bakonycsernye), Jase (Jásd), Lókút, Borzavár, Bársonyos, Capár (Szápár), Bakonybél. Obyvatelia obce Borzavár a Bakonybél sa zväčša pomaďarčili a obyvatelia obce Lókút splynuli s nemeckou väčšinou.73.) O oblečení obyvytaľov obce Jášč (Jásd) máme najmenej údajov. Najpozoruhodnejšie súbory odevu zachovali obyvatelia obcí Capár (Szápár) a Eska (Osku), a to do takej miery, že tie existovali s kompletnými súbormi oblečenia ešte v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch 20. storočia. Mali živé spomienky aj o zvykoch pri nosení oblečení. Odev slovenského obyvateľstva v 18. storočí sa akiste nelíši v mnohom od oblečenia začiatku 19. storočia. Tak popri bielom plátennom odeve nosili muži nohavice zo súkna na kabanicu, kabanicu, klobúk so širokou strieškou a krpce. Popri plátennom ženskom odeve slúžilo na sviatočné príležitosti aj ženské oblečenie, tzv. opleckový odev (rukávce, živôtik, sukňa, zástera ), ale do ich Šatníka sa dostal aj tzv. kabátikový odev, veď neskôr, v 20. storočí sa ich odev nie v mnohom odlišoval od odevu ostatných , s ktorými žili spolu, nanajvýš používali jednoduchší materiál, určené farby a menej výzdoby. V druhej polovici 19. storočia sa spestrilo oblečenie tých, ktorí zostali vo vysielajúcich stoliciach, , síce v jednotlivých obciach ešte uchovávali plátenný odev. Muži nosili popri súkenných nohaviciach plátenné košele, plátenné gate a nohavice z modrého súkna, vpredu šnurované a kabanicu, ďalej koženú šubu, baranicu a kožený opasok. Odev žijúcich v okolí miest a v blízkosti jazykovej hranice sa zrejme izoloval od jednoduchšieho oblečenia žijúcich v hornatom kraji. V tomto období môžeme hovoriť o obzvlášť rozmanitom ženskom odeve. Popri odevoch zhotovených z plátna môžeme nájsť v rovnakej miere i súkenné i vlnené sukne a kabátikový odev. Tak u žien ako u mužov boli obzvlášť obľúbené košele zdobené výšivkou, u žien čepce, bohato zdobené