A Debreceni Déri Múzeum Évkönyve 2005 (Debrecen, 2006)

Emlékezés a Bocskai-felkelés 400. évfordulójára - Kónya Péter: Bocskaiovo povstanie a evanjelická cirkev

Peter Kónya BOCSKAIOVO POVSTANIE A EVANJELICKÁ CIRKEV A. V. Povstanie Štefana Bocskaia, ako prvé z eelého radu protihabsburských povstaní v Uhorsku, výrazne poznačilo vývin celej spoločnosti na niekoľko desaťročí. Toto mohutné sociálno-politické hnutie významným spôsobom ovplyvnilo aj ďalšie osudy protestantov v krajine, zvlášť evanjelikov na území dnešného Slovenska. Bolo vôbec prvým spoločenským zápasom, v ktorom sa evanjelici obidvoch vyznaní postavili so zbraňou v ruke na obranu slobody vyznania a náboženská otázka odvtedy zaujímala popredné miesto medzi cieľmi protihabsburského odboja. Vzhľadom na jeho úspešný priebeh a výsledky umožnilo potom dovŕšenie procesu reformácie v podobe konštituovania evanjelickej a. v. cirkvi na území tzv. Kráľovského Uhorska, ležiaceho najmä na teritóriu Slovenska. Reformácia sa v tejto často krajiny rozšírila v priebehu 16. storočia a na jeho konci sa už asi deväť desatín obyvateľstva hlásilo k niektorému z reformačných hnutí: Slováci a Nemci (i časť Maďarov) spravidla k Luthcrovmu, väčšia časť Maďarov (na východe čiastočne i Slováci) ku Kalvínovmu učeniu a malé skupiny aj kunitarizmu či anabaptizmu. Protestanti, podporovaní najvýznamnejšími veľmožmi (Thurzovci, Illésházyovci, Drugethovci, Perényiovci) mali veľký vplyv na politický, spoločenský i kultúrny život krajiny, úplne ovládali základné i vyššie školstvo. Ich postavenie však komplikovali nevyriešené vzťahy medzi stúpencami jednotlivých smerov, najmä nepriateľstvo medzi evanjelikmi augsburského a helvetského vyznania, ako aj spoločné odmietanie prívržencov radikálnych učení. Táto situácia vytvárala priaznivé podmienky pre nastupujúcu protireformáciu a rekatolizačné snahy habsburských panovníkov. Snaha ostrihomského arcibiskupa Mikuláša Oláha o udomácnenie jezuitov v Trnave (1559-1567) sa síce skončila neúspešne, ďalší vývin však viedol k postupnému posilňovaniu pozícií katolíckej cirkvi. Počas vlády tolerantného Maximilána I. ostala ešte zachovaná rovnováha síl, no nástup Rudolfa II. (1576) znamenal významný obrat, ktorý vyústil až do ohrozenia existencie protestantizmu v krajine. Nový panovník si zo svojej španielskej vlasti priniesol nielen bojovný katolicizmus a nenávisť k protestantom, ale rovnako aj absolutistické metódy vlády, nerešpektujúce domáce zákony a zvyklosti. V množiacich sa konfliktoch medzi evanjelickými stavmi a katolíckou hierarchiou stál vždy na strane prelátov a všemožne podporoval i podnecoval arcibiskupa i biskupov proti protestantom. Na žiadosť snemu o zákonné povolenie slobody vyznania evanjelikov už r. 1578 odpovedal, že v jeho krajinách takáto sloboda nikdy nebude. Neostal však iba pri slovných vyhláseniach. V roku 1586 pozval do Uhorska Spoločnosť Ježišovu a daroval jej majetky Turčianskeho prepoštstva. Do dôležitých úradov v krajine, ako bola kráľovská komora alebo kráľovská rada, zásadne menoval vysokých predstaviteľov katolíckej cirkvi, čo vyvolávalo odpor evanjelickej i reformovanej šľachty. Keď v polovici 90-tych rokov vypukla pätnásťročná vojna s Tureckom, počiatočné úspechy habsburských armád vystriedali porážky a konflikt sa zmenil na dlhotrvajúce drobné boje a obliehania. Mnohotisícové žoldnierske vojsko zaplavilo celú krajinu. Vojaci, ktorí nedostávali žold, plienili, vraždili, pustošili, rovnako na tureckom ako na kráľovskom území. Okrem koristenia 39