A Békés Megyei Múzeumok Közleményei 3. (Békéscsaba, 1974)

Manga János: Brauchtum in Tótkomlós

Brauchtum in Tótkomlós JÁNOS MANGA Im Rahmen der 1955 geplanten und begonnenen Tótkomlóser Forschungen übernahm der Autor die Untersuchung die mit dem Familienleben (Geburt, Ehe, Begräbnisfeier) und die mit den Festtagen des Jahres verbundenen Bräuche. Über deren Ergebnis berichtet die Studie. Natürlich gelangten solche auf die Bräuche bezugnehmende Angaben zur Aufzeichnung, die von Teilnehmern, beziehungsweiese Durchführenden erzählt wurden. Zur direkten Beobachtung von Brauchtumshandlungen bestand keine Möglichkeit mehr. Bei der Auswahl der Gewährspersonen war der Forscher bestrebt, daß diese womöglich die verschiedenen Gesellschaftsschichten der Gemeinde repräsentieren. Zwecks Erkennung der traditio59 výbere krstných rodičov, o ich pozvaní, o krstení, o jedlách, ktoré nosili šestonedieľke, a o daroch krstných rodičov. V kapitole o sobáši a svadbe po rozbore údajov Sámuela Horvátha a Pála Gajdácsa rozpráva 71-ročná manželka Andreja Tusku Anna Karaszová o prípravách svojho sobáša r. 1903, o pytačkách a oddávkach, potom o svadbe počnúc prenášaním postele až po očepčenie mladuchy. 75-ročná vdova po Adamovi Karaszovi najživšie sa pamätala na „ratolesť", na zber peňazí a na svadobné žarty. Rozprávala aj o žartovnej poprave, známej aj inde a v iných reláciách, ktorú videla ešte za útleho dievoctva. Veselá poprava sa robila tak, že za kňaza preoblečený chlap zrazil mangľom črepniak z hlavy odsúdenca. Potom môžeme sledovať udalosti pred i na svadbe 66-ročnej manželky Pavla Adamika, 50-ročnej manželky Jána Antala, 53-ročnej manželky Pavla Lehoczkého Alžbety Kozákovej, až nasledujú ľudové piesne spojené s jednotlivými momentami svadby. Posledná kapitola o rodinnom živote hovorí o poslednej rozlúčke. Po rozbore niektorých smrť veštiacich povier čítame o povinnostiach rodiny okolo umierajúceho, potom okolo mŕtveho. V časoch, kým ešte zvykom bolo mŕtveho vystrieť na márach doma, po nociach do pohrebu nad mŕtvym bdeli. Bdenie potrvalo do 11—12. hodiny v noci alebo aj do 1—2. hodiny po polnoci. Od chvíle úmrtia až do konca pohrebu, respektíve pohrebného karu členovia rodiny a najbližší príbuzní pracovali len okolo domu, poľné préce nekonali a smútočné sa obliekali. Pohreb, pohrebný obrad, obídenie hrobu a pohrebný kar mali svoj pevne ustálený poriadok. Zjednodušovanie a zabúdanie zvykov a ľudových rítov najvýraznejšie sa prejavujú vo zvykoslovnom materiáli súvisiacom s kalendárnymi sviatkami, hoci niektoré z nich hrali istú úlohu v pretrvávaní a prežívaní tradicionálnych foriem ešte aj v prvých dvoch desaťročiach po prelome storočia. Na predpovede sobášov na Ondreja, na postupy ochrany pred bosorkami na Lucku dobre sa pamätali aj ľudia stredného veku. V rokoch do prvej svetovej vojny bolo ešte vo zvyku „luckovanie", keď chlapci chodili po domoch s dobrými vinšami. V tých rokoch zanikol zvyk chodenia s betlehemom, ale na chodenie troch kráľov, ktoré spomína Gajdács, sa už nikto nepamätal. Formy tradičného poriadku štedrovečerného stola najdlhšie prežívali v gazdovských rodinách. Pozoruhodné je pestré množstvo textov a melódií, ktoré vyspevúvali koledníci na štedrý večer pod oblokmi. Prežívanie niekdajších slovenských tradícií treba vidieť aj v čiernonedeľnom zvyku a piesni k nemu patriacej, v ktorej sú zachované varianty textov známych zo slovenských dedín napr. v Peštianskej a Novohradskej župe. Posledné strany sú venované zvykom spojeným s veľkonočným týždňom, Veľkou nocou a prvým májom. Štúdia sa končí stručným rozborom a zhrnutím zvykoslovia výročných sviatkov.