Levéltár és helytörténet. A Komáromi Levéltáros Szakmai Nap előadásai - Komárom-Esztergom Megyei Önkormányzat Levéltára Évkönyvei 14. (Esztergom, 2005)

Tartalomjegyzék/Obsah - Szabolcs Szita: Deportáci e z pevnosti Csillag na jeseň roku 1944 (Preklad: Alžbeta Bitterová)

ktorý prešiel k Červenej armáde, poručík Miklós Lajos Dalnoki, poslanec dr. Zoltán Horváth, Albert Szepessy mestský radca v Budapešti, advokát dr. Ferenc Kussbach, šéfredaktor dr. Jenő Benda, gróf György Pallavicini, úradník, ktorý zachraňoval prenasledovaných.

30 V koncentračnom tábore vo Flossenbürgu registrovali koncom novembra začiatkom decembra 3189 nových deportovaných, ktorí prišli z Maďarska vo veľmi vyčerpanom stave. V sústave tábora v Buchenwalde sa zachovali údaje celkove o maďarských väzňoch v počte 11 593. Medzi nimi v novembri 1944 registrovali ako cigánov 153 osôb. Osemnásť ich zomrelo ešte v decembri. ZKomáromu deportovali umeleckého sochára Györgya Goldmanna, odsúdeného za účasť v hnutí proti vojne a známeho antifašistického konferenciera 40. rokov Lászlóa Békeffího, ktorého umlčali na žiadosť Nemcov a odsúdili na 12 rokov za vlastizradu. Posledne menovaný veľmi chorý prežil Dachau. Z baníkov zo Zadunajská, ktorých zajali žandári v uhoľnej panve Taty aDorogu zomrelo v Dachau 35-40 osôb. Historiografia Maďarska dodnes nespracovala dejiny deportácií z konca roku 1944 a osud 15 000 Maďarov. Po ukončení hromadných deportácií z Komáromu (27. december) vojenské úrady v nasledujúcich dňoch vypravili cigánske ženy a deti, ktoré neboli schopné práce na cestu sčasti smerom do Dunajskej Stredy a Galanty. Iných - väčšinou tých, čo mali veľa detí - prepustili, vyhnali z pevnosti Csillag bez hocakého potvrdenia, bez zásoby jedla. Podľa toho, aké mali šťastie, sa dostali späť do svojich spustošených, rozbitých domovov. Vychádzajúc z histórie deportácií v Komáromé si zaslúži ďalší výskum tá skutočnosť, že v pevnosti Csillag ešte pôsobil vojenský súd a vojenský zberný tábor v januári 1945. Do pevnosti Monostor priviezli vo veľkom počte mladých chlapcov-levente, starších ako štrnásť rokov, násilne pozbieraných stredoškolákov, deti, zadržané počas razií. Cieľom bolo ich odvezenie do Nemecka, kde sa mali podrobiť protileteckému výcviku. O ich živote - na jar 1945 - István Sulyák, ktorý to prežil, podal svedectvo: „V pevnosti bol nepredstaviteľný, hrozný stav. V každej miestnosti bolo natlačených sto-stodvadsať ľudí, kde nebola ani slama, strávili noc bez prikrývky na holej dlážke. Jedlo, ktoré sa rozdalo, sa nedalo jesť. Nedostali nič iné okrem hrachu a fazule, napadnuté chrobákmi a plesňou, a suchého chleba.. Iba vši si žili dobre. Ani to nestačilo, lebo kompetentní nemysleli ani na čistotu, ani na dezinfekciu. V dôsledku toho sa v tábore rozšíril týfus. [...] V pevnosti Monostor sa nachádzalo z okolitých dedín aj zopár židovských starečkov, z ktorých utýrali k smrti takmer všetkých. Hlavným aktérom týchto Pallavicini sa vrátil domov, ale 6. mája 1946 sovietske orgány ministerstva vnútra (NKVD) ho v Budapešti zajali a odvliekli. Zomrel 27. mája 1948 v zajatí v sovietskom tábore.