Feketeházy János, Magyar mérnökök. 8. füzet (Esztergom, 2005)

členom Spolku maďarských inžinierov a staviteľov. V roku 1867 predstavovala dĺžka železničnej siete v Maďarsku 2285 km, toto sa do roku 1873 rozšírilo na 6253 km, na rok 1890 už narástla celková dĺžka na 11246 km. Tieto tri dátumy sa oplatí spomínať z toho dôvodu, že spadá do obdobia, počas ktorého pôsobil János Feketeházy v rámci štátnych železníc, MA V. Je zrejmé, že takéto tempo výstavby železníc má za následok v takej istej miere aj nárast počtu železničných mostov, a v ich výstavbe mal János Feketeházy významnú úlohu. Rozvoj technológie výroby železa a ocele umožnilo ich mnohoraké použitie a ich aplikácia v stavebníctve významne narástol. Najvýznamnejšie diela Feketeházyho konštrukcie z oceľového materiálu, aj keď v prvom období projektoval v rámci Riaditeľstva Výstavby železníc aj kamenné mosty, ale aj mosty zo zvárkového železa. Jeho spolupôsobením vznikali aj naše prvé normy ohľadne spodných diel. Feketeházyho poznáme ako jedného z najlepších projektantov oceľových konštrukcií, ba čo viac, po jeho odchode do dôchodku sa zaoberal s novými materiálmi aj v tých časoch, akou je kombinácia železa a betónu. 6. októbra roku 1897. nahlásil svoj vynález pod názvom „Železobetónový strop", ktorý sa objavil o rok neskôr, 22. októbra 1898. ako oficiálne zaregistrovaný patent pod číslom 12730. Podľa popisu" je predmetom vynálezu taký strop zo železobetónu, ktorý oproti doterajším riešeniam používa železné trámy o pomerne malých rozmerov, ktoré slúžia skôr na zakotvenie stien a prechodné postavenie lešení, pričom ale ťažné zaťaženie spadá v plnej miere a výlučne iba na drátovú sieť, kým zaťaženie na tlak spadá výlučne iba na betónové teleso". Svoje predstavy rozvinul ďalej a 7. marca roku 1900. podal dodatočný patent, ktorý bol 13. mája roku 1901 vydaný ako oficiálne prijatý pod číslo 21264. Jeho tvoriaca myseľ sa teda zaoberala aj v dôchodku s takými konštrukciami, ktoré sa v tých časov považovali ako technické novinky. Zúčastňoval sa práce Spolku maďarských inžinierov a staviteľov, čo nasvedčuje tomu, že ho spolok delegoval do výboru pod názvom „Stanovenie zaťaženia u mostných prvkov"', ktorého predsedom bol Antal Kherndl, kde boli ďalšími členmi Czakó Adolf, Czekelius Aurél, Meissner Sándor, Nagy Dezső, Seefehlner Gyula és Ullmann Vilmos a rokovanie sa uskutočnilo 6. júna 1866. Jeho najdôležitejšie diela Cestný most cez rieku Tisa v Segedíne 18