Krónika - Az Evangélikus Élet hírlevele, 2016 (81. évfolyam, 2-50. szám)
2016-03-27 / 12. szám
KRÓNIKA« 2016. március 27. Szlovák oldal • 5 Jezis hovorí: “Bol som mrtvy, a hla, som zivy naveky vekov a mám klüce smrti apodsvetia“ (Zjavenie i, 18.) 1. Slávnost’ velkonocná Lukás 24:1-12. Kristus Pán vstal z mítvych. Nie je ráno ako ráno. Do dejín sa zapísali mnohé rána, ked’ sa udialo nieco zvlástne. No na tie rána si uz l’udia nepamátajú. Existuje vsak ráno, ktoré sa zapísalo hlboko do dejín l’udstva. Velkonocné ráno. Toto ráno - skíze vzkrieseného Bozieho Syna, Jezisa Krista, prinása 1’ud’om novú nádej. Ako prvé sa o tejto nádeji dozvedeli zeny-Mária Magdaléna, Johana, Mária Jakubova i ostatné, ktoré boli s ními aj pri hrobe a nasli ho prázdny. Boli v rozpakoch, lebo nikdy nie podobné nezazili. Do tejto neistej situácie zasahajú dvaja muzi v ziarivom rúchu so slovami pripomenutia a uistenia. Zeny sa vrátili spät’ k uceníkom a rozprávali, co zazili. Aká bola ich reakcia? Neuverili. Ba jeden aj uveril, ale tak na polovicu, lebo utekal k hrobu, aby sa na vlastné oci presvedcil, ci je to naozaj pravda, ale este stále nemohol uverit’ tomu, co sa stalo. Akoby aj Peter zabudol na to, co Pán Jezis povedal. Ako je to s nami? Veríme, ze Pán Jezis vstal z mítvych a zije? Táto otázka je vel’mi dőlezitá a musí si ju zodpovedat’ kazdy sám za seba. Ja verím, ze Pán Jezis vstal z mítvych, ze zije a vsetci Jeho verni nasledovníci vstanú z mítvych tak ako vstal On a ráz budú zit’ s Ním v král’ovstve Bozom. Amen. ■ Mgr. Milan Krivda biskup ZD ECAV na Slovensku „Preto, ako ste prijali Krista Jezisa, Pána, v Nom íite, zakorenení a budovani v Rom i upevneni vierou, ako ste boli vyucovaní, a rozhojhujte sa v dobroreceni. “ (Kol. 2, 6-7.) 2. Slávnost’ velkonocná Lukás 24:13-35. Vsetci o tom hovorili. Bola to senzácia. Jezis vraj vstal z mítvych! Kleofás a jeho druh o torn tiez poculi. Vzdy ma fascinovalo, preco tito dvaja nezostali v Jeruzaleme. Lebo ak bola pravda, co svedeili zeny a niektori uceníci, potom neexistovalo nie, co by bolo dőlezitjsie, ako si uverit’ túto informáciuljezisova smrt’ bola pre nich (a mnohych inych) sklamanim, ale iba preto, ze ich ocakávania boli iné. Hovorili o Nom ako o osloboditel’ovi národa, prorokovi, cloveku velkych skutkov. Az neskör v Nom spoznali svojho Spasitel’a a Pána. Pán Jezis im vytykal nerozumnost’ a lenivost’ vo viere. Aj v tychto dnoch vsetci o tom hovoria. Ako to bude o pár dní, tyzdnov? Nezvit’azi nerozumnost’ a lenivost’ viery v Pismo? Si ochotny, ochotná vynalozit’ úsilie na to, aby tvoja viera nebola postavaná „na vode“, ale aby mala pevny základ? Kazdá senzácia vraj trvá tri dni. Táto trvá uz 2000 rokov. Niektori prechádzajú popri nej nevsímavo, inych záujme, venujú jej cas pozornost’ pocas sviatkov, ale idü d’alej svojou cestou a inym hori pre nu srdee. Odpoved’ na otázku, ktorá sa natíska, nechám na kazdého z vás. ■ Elena BrunCková Velkonocné vyznanie Uz pominul sa post Tam sa s Ním stretávame a cierne satky matiek a On sa s nami privíta zbeleli velkonocnou nádejou. s cerstvou ratolest'ou pokoja. Dozneli litánie Aj osloví nás po mene nad tichym hrobom Pána. ako vyznavacov nádeje. A verné Márie A pozyva nás do Galileje, s nardovou mast’ou viery kde sa s Ním zivym stretneme. krácajú hmlistym oparom rána. Ja kl’akám s Tomásom Tam v srdciach blikot nádeje pod zriedla Jeho rán ich modlitbami hreje. a v slzách vyznávam: A Rabi ticho caká Möj Boh a Pán! za olivovym stromom zivota. Vincent BlaZko Pozehnané, milostiplné, radostné a pokojné velkonocné sviatky prajeme Vám vsetkym! Kristové rany Cesta k Vzkrieseniu námy spisovatel’ Oscar Wilde v rozprávke o sebeckom obrovi opisuje jednu nádhernú záhradu plnú vöni, kvetov, broskyn a vtácikov, kam sa kazdy den chodili deti pri ceste zo skoly hrat’. Záhrada patrila obrovi, ktory sa na sedem rokov vybral na návstevu k priatel’ovi l’udozrútovi. Ked’ sa po rokoch vrátil a uvidel, ako sa v jeho záhrade hrajú deti, vel’mi sa nahneval a zacal na nich kricat’, pretoze bol vel’mi sebecky. Okolo záhrady dal postavif vysoky múr s nápisom: “Vstup do hrozbou trestu zakázany!“ V tej chvíli do obrovskej záhrady vkrocila zima, sneh a mráz- vtákom sa nechcelo spievat’ a kvety zabudli rást’. Toho sebeckého a egocentrického obra kazdy z nás dőverne pozná, pretoze ho vsetci nosíme hlboko vo svojom vnútri. Uzatvárame sa sami do seba, Boha i l’udí si drzíme „ad tela“, budujeme okolo seba vysokánske múry a na srdei nosíme vystraznú tabul’u s nápisom: “Zákaz vstupu!“ Chceme, aby záhrada násho zivota patrila iba nám a nechceme sa o svoj vnútorny priestor s nikym delit’. Sneh a mráz s radost’ou padajú na nasu dusu a pomaly sa z nej vytráca zivot. Tak ako obor cakáme na príchod jari, ale tá na nasu záhradu zabudla. Ráz obor zbadal, ako sa cez malú dieru v múre do jeho záhrady opät’ zakrádali deti, vyliezali na stromy a tie zacali pod dotykom ich rúcok rozkvitat’. Iba jeden ström zostal zamrznuty, pretoze chlapcek, ktory pod ním stál, bol prílis maly a nevládal nan vyliezf. Ked’ obor videl ako chlapec place, premohla ho l’útost’ a uvedomil si svoje sebectvo. Chlapcekovi pomohol vyliezt’ na strom, ten ho od radosti objal a pobozkal. V tej chvíli sa obor rozhodol, ze zbúra múr, ktory obkolesoval záhradu a odvtedy sa deti chodili kazdy den s obrom hrat’. Ak dokázeme zvít’azit’ nad svojím sebectvom a egoizmom, ak zbúrame múry, ktoré sme si okolo seba postavili, vtedy sa aj do násho zivota vráti jár. Láska je cestou k vzkrieseniu a obnovenie zivota. Ak sa dokázeme otvorit’ v dővere Bohu a Judom, vtedy znovu ozijeme a záhrada násho vnútra sa naplní svetlom, slnkom, spevom, radost’ou... Uz iba jedna vec obra trápila-ten maly chlapcek, ktory ho pobozkal a objal, sa viac neukázal. Obrovi to bolo l’úto, pretoze práve jeho si najviac zamiloval. Ako roky plynuli, obor ostarel a zoslabol. Ak prisla zima, uz sa nehneval, pretoze vedel, to iba jár spí a kvety odpocívajú. Jedného zimného rána sa pozrel z obioka a s ázásom zistil, ze ze v jednom kúte záhrady bol strom obsypany rozkosnymi kvetmi a pod ním stál chlapcek, ktorého si tak obl’úbil. Uhánal k nemű, ale v tóm mu tvár ocervenela od hnevu, lebo na dlaniach tych detskych rúcok boli stopy po dvoch klincoch, boli aj na nőzkach. „Kto sa ti opovázil ublízit?-krical obor -Povedz mi to, * a ja chytím svoj veJky mec a zabijem ho!“ „Nie, nie!“ - odpovedalo diéta. “Ved’ sú to rany po láske.“ „Kto si?“, zasepkal obor a zmocnila sa ho podivná, posvátná bázen, takze pred diet’atkom pokl’akol. A diéta sa na obra usmialo a povedalo mu: “Ráz si sa mi dovolil hrat’ v tvojej záhrade. Dnes pőjdes so mnou do mojej záhrady, ktorá sa volá raj.“ A ked’ v to popoludnie vbehli deti do záhrady, nasli obra mítveho lezat’ pod stromom a cely bol obsypany bielymi kvietkami. Kristus bol zraneny láskou k nám, sebeckym lúdom. Vd’aka jeho ranám sa nám dostalo uzdravenia. Stopy po klincoch na jeho rukách a nohách sú cestou k obnove a vzkrieseniu. ■ -EMIRadostny pőstny odkaz mala konferencia, usporiadaná pred pármi rokmi v Budapesti, s názvom: “Evanjelium a rőzne zapojenia v historii“-kde sa odzneli prednásky 0 tóm, ze my krest’ania ako sa mámé zaoberat’s otázkou holokausta. V nedel’u po dokumentárnom filme ppotomkovia zabityeh Hebrejov rozprávali 0 svojich ranách. Potom potomkovia tych Nemcov-ktorípracovali v Auschwitze-placúc si prosili odpustenie a dali im kvety, objímali apobozkali ich... Zeny pri hrobe Jezisa t
