Új Szó - Vasárnapi kiadás, 1982. július-december (15. évfolyam, 26-52. szám)
1982-07-16 / 28. szám
a nedostatočných metód v riadení tvorí jednu z rozhodujúcich príčin nedostatkov a chýb v ich pôsobení v druhej polovici šesťdesiatych rokov. To všetko viedlo k tomu, že už pred rokom 1968 dostávalo sa značného priestoru protisocialistic kým teóriám a názorom, ktoré tvorili dôležitú súčasť ideovej prípravy a nástupu kontrarevolučných síl proti socialistickým vymoženostiam v roku 1968. Nové pojanuárové vedenie strany na čele s A. Dubčekom nielenže neurobilo patričné závery z predchádzajúcich chýb v riadení PMIP, naopak, ešte ich prehĺbilo. Pod tlakom pravicovooportunis- tických síl boli postupne odstránené dovtedy existujúce metódy ich riadenia, bol zrušený štátny tlačový dozor a to bez toho, aby bol zabezpečený ú- činnejší systém straníckeho a štátneho riadenia. Pritom však verbálne bola naďalej proklamovaná a zdôrazňovaná nevyhnutnosť prehĺbenia straníckeho vplyvu v tejto sfére, no v praxi dochádzalo k opaku. „Možno právom konštatovať,“ povedal tajomník ÜV KSČ J. Kempný na aktíve novinárov v roku 1969, „že politika v oblasti tlače po januári 1968, ak vôbec možno hovoriť o politike, odstrániac staré formy riadenia a vplyvu na informačné prostriedky, bola do jari 1969 nespôsobilá vytvoriť nové, oveľa efektívnejšie spôsoby riadenia týchto prostriedkov. Táto neschopnosť bola druhou hlavnou príčinou, v dôsledku ktorej tlač, rozhlas a televízia boli nekontrolovateľnou politickou mocou.“ [Rudé právo, 3. 7. 1969) Koncepcie v roku 1968, ktoré formulovali exponenti pravice, neboli iba revizionizmom, ale popretím najvlastnejších leninských princípov a funkcií socialistickej žurnalistiky. Svedčí o tom najmä priebeh mimoriadneho zjazdu československých novinárov v roku 1968 v Prahe, na ktorom prišli s požiadavkou „z gruntu prebudovať celý systém KSČ“, ale aj uskutočniť radikálne zmeny v oblasti žurnalistiky. V dokumente zjazdu sa požaduje: „Štátne orgány by nemali byť vydavateľmi novín, poťažne monopolnými disponentmi novinárskych relácií rozhlasu a televízie ... Noviny sú orgánom celej vydavateľskej organizácie, nie sú teda vo výlučnom dispozičnom práve vedúceho orgánu tej ktorej politickej, spoločenskej organizácie alebo záujmovej skupiny. To znamená, že všetci členovia danej organizácie či záujmovej skupiny majú právo publikovať vlastné názory, aj keď sú v rozpore so stanoviskom vedenia danej organizácie. Zo samotnej povahy novín, zo špecifičnosti práce ich redakcie, ktorá musí denne reagovať na aktuálne javy, vyplýva autonómne postavenie redakcie v systéme orgánov vydavateľských organizácií.“ (Novinár, 1968, č. 9, str. 47—48) Celý vývoj komunistickej tlače v období buržoáznej republiky i po oslobodení v roku 1945 potvrdil, že iba jej bezprostredný styk so stranou, dôsledné uplatňovanie princípov komunistickej straníckosti a ideovosti môže byť predpokladom jej skutočného rozvoja a úspechov. No v situácii, keď tieto prostriedky boli stále viac ovládané pravico- vooportunistickými elementárni, dochádzalo k o- tvorenému odmietaniu práva strany na ich riadenie a zároveň i uplatňovania leninských princípov v ich činnosti. Naopak, boli nahradzované buržoáznymi zásadami a predstavami „nestraníc- kosti“ a „nezávislosti“ či „absolútnej slobody tlače“. Takéto požiadavky najostrejšie formuloval A. Liem, ktorý kategoricky požadoval, „... aby tlač skutočne patrila iba tým, ktorí v nej pracujú“ (Výber, 1968, č. 14, str. 18). Na to, aké nebezpečenstvo predstavovali takéto názory pre stranu a spoločnosť, upozornil sovietsky novinár a teoretik žurnalistiky A. Berežnoj, keď v časopise „Žurna- list“ napísal: „Vystúpenie proti straníckosti a hlásenie nestraníckosti sú v podmienkach víťaznej revolúcie výhodné iba pre buržoáziu, po zvrhnutí panstva buržoázie, kedy tlač stojaca mimo kontroly strany a ľudu môže pre ňu znamenať jediný prostriedok boja za stratenú moc, silný nástroj zjednotenia kontrarevolučných síl. Tlač vytvorená na podporu spoločenského poriadku pracujúcich môže sa ocitnúť v rukách nepriateľov tohto poriadku a byť obrátená proti nemu. Práve k tomuto došlo v Československu“ (Žurnalist, 1969, č. 5, str. 4). Skutočnosť, že strana v roku 1968 stratila vplyv na väčšinu prostriedkov masovej informácie a propagandy, mala veľmi vážne následky predovšetkým v ideologickej oblasti.' Dochádzalo nielen k deformáciám marxisticko-leninskej teórie a základných hodnôt socializmu, ale i k priamej infiltrácii maloburžoáznych názorov a teórií do vedomia našich občanov. Prostredníctvom jednotlivých prostriedkov masového vplyvu bol otvorený priestor pre širšie pôsobenie nepriateľskej ideológie a propagandy. Ignorovaním marxisticko-leninskej poučky o nezmieriteľnosti komunistickej a buržoáznej ideológie sa tak stali nástrojmi nepriateľského ideologického pôsobenia na našich pracujúcich. Podrobná analýza činosti prostriedkov masovej informácie a propagandy po XIII. zjazde KSČ, najmä v období rokov 1968—69, uskutočnená po aprílovom pléne ŰV KSČ v roku 1969, s veľkou ná- stojčivosťou ukázala na potrebu zabezpečenia vedúcej úlohy strany v tejto oblasti, prehĺbenia ú- rovne straníckeho riadenia a kontroly. „Komunistická strana a socialistický štát,“ zdôrazňuje sa v Poučení, „musia ovládať všetky nástroje na presadzovanie svojich politických, triednych a ideových cieľov. Komunikačné prostriedky — tlač, rozhlas, televízia, film sú nesmierne dôležitým nástrojom moci a masovopolitickej výchovy, ktorý sa nikde nesmie vymknúť riadeniu a kontrole marxisticko-leninskej strany a socialistického štátu, ak sa vec socializmu nemá dostať do vážneho ne bezpečenstva.“ Dôležitým činiteľom pritom bolo správne a objektívne posúdenie miesta, úlohy a významu týchto prostriedkov v živote strany a socialistickej spoločnosti, pretože práve uplynulé obdobie ukázalo, akú silu všestranného vplyvu predstavujú, k akým nedoziernym dôsledkom vedie ich zneužitie. Opatrenia straníckych orgánov na odstránenie deformácií a zabezpečenie normalizácie v strane a spoločnosti, a tým aj v prostriedkoch masovej informácie a propagandy, stretli sa s plným pochopením a podporou novinárov, stojacich na marxis- ticko-leninských pozíciách. Dôkazom toho je nielen množstvo rezolúcií a dopisov od kolektívov redakcií i jednotlivých novinárov, adresovaných 4 BULLETIN SÚTi
