Simon Attila et al.: Revolúcia v susedstve. Maďaraská revolúcia v roku 1956 a Slovensko (Somorja-Pozsony, 2017)
I. Attila Simon: Revolúcia u susedov
8 Attila Simon Ani Imre Nagy nemôže byť považovaný za národného hrdinu bojujúceho za demokraciu. Veď ide o verného komunistu, ktorý významnú časť svojho života strávil v Sovietskom zväze, bol jedným zo služobníkov Moskvy, ktorého Stalin „prišil na krk“ maďarskému ľudu a ktorý nespochybniteľné nesie zodpovednosť za zločiny Rákosiho režimu.1 Napriek tomu, že sa v roku 1953 chtiac-nechtiac stal lídrom vnútrostraníckej opozície, ako osobnosť nebol revolučným typom. Aj po 23. októbri sa skôr nechal unášať udalosťami, než aby ich aktívne ovplyvňoval. Ako človek však dokázal vyrásť na velkú úlohu a v posledných dňoch revolúcie - napriek svojmu predchádzajúcemu presvedčeniu - sa postavil za nezávislosť krajiny a za pluralistický stranícky systém. Nebol ochotný uzmieriť sa s Kádárovcami a tým legitimovať ich moc. Radšej si zvolil martýrsku smrť. Z pohľadu súčasnosti nie je jednoduché ani sformulovať vytýčené ciele revolúcie roku 1956. Je asi jednoduchšie definovať, čo vtedajšia krajina odmietala: najmä mizernú životnú úroveň, systém povinného odovzdávania kontingentov, strach z predstaviteľov štátnej bezpečnosti, ktorí po nociach búchali na dvere a odvážali ľudí, čiže ten Sovietom prisluhujúci Rákosiho režim, ktorý úplne ignoroval národné tradície a záujmy. Väčšina vtedajšej maďarskej spoločnosti (odhliadnuc od malého počtu výnimiek) však nechcela pluralitnú demokraciu v dnešnom ponímaní, hlavne nie kapitalizmus postavený na trhovom hospodárstve. Mohla byť skôr zástancom akejsi tretej cesty, demokratického socializmu, ktorá by nesledovala sovietske vzory, čo výrazne prispelo k rýchlej akceptácii Kádárovho režimu, ktorý krvavo potlačil revolúciu a neúprosne sa pomstil jej predstaviteľom, zároveň však vysvetľuje aj ochotu dnešnej maďarskej spoločnosti zmieriť sa s odvrátením od tradičných demokratických modelov. To, že národy strednej Európy vzájomne nepoznajú dejiny toho druhého, respektíve že z nich prijímajú len to, čo je akceptovateľné z hľadiska histórie ich utrpenia, je všeobecne známe. Platí to aj pre súčasné Slovensko, ktoré pristupuje značne selektívne dokonca aj k dejinám (Uhorska), ktoré boli pred rokom 1920 spoločné, ale s tým, čo sa udialo v Maďarsku po roku 1920, sa zaoberá najskôr vtedy (česť výnimkám), keď sa to dá využiť pri vytváraní obrazu Maďarov ako nepriateľov (pozri napr. slovenskú interpretáciu horthyovskej éry alebo Prvej viedenskej arbitráže). Z tohto pohľadu nie je prekvapivé, že revolúcia roku 1956 je v slovenskej historickej pamäti a tým aj v učebniciach prítomná len minimálne, ako to konštatuje slovenský historik Juraj Marušiak,2 ktorý sa venuje výskumu obdobia socializmu. Ale to isté platí aj pre historiografiu, pre ktorú sa rok 1956 zdá byť zaujímavý len cez prizmu roku 1968, a ktorá, podobne ako širšia verejnosť, príliš nepripúšťa, akú úlohu v našom regióne zohrávala a zohráva dodnes maďarská revolúcia v zápase a tradíciách boja proti komunizmu. 1 Pre viac o živote Imre Nagya pozri RAINER M., János. Nagy Imre. Politikai életrajz. I-II. zväzok. Budapest : 1956-os Intézet, 1996-1999. 2 MARUŠIAK, Juraj. 1956 a szlovák történelemkönyvekben. Iskolakultúra XVI. roč. (2006) č. 11, s. 54.
