Simon Attila et al.: Revolúcia v susedstve. Maďaraská revolúcia v roku 1956 a Slovensko (Somorja-Pozsony, 2017)
III. Réka Kis: 1956: symboly, akcenty, interpretácie
III. 1956: symboly, akcenty, interpretácie 47 retorzia prepla na vyššie obrátky. Zriadili sa zvláštne politické súdy podľa jednotlivých regiónov.24 Boli oprávnené revidovať každé právoplatné súdne rozhodnutie, to znamená mohli „zákonným spôsobom“ otvoriť akýkoľvek prípad, o ktorom politické vedenie usúdilo, že nebol uzavretý podľa jeho predstáv. Najneľudskejším opatrením nariadenia však bolo, že na jeho základe mohol byť vynesený rozsudok smrti i na mladistvého, ktorý v čase spáchania činu nedovŕšil 16 rokov veku. Mimochodom, tento paragraf bol aplikovaný súdom i v prípade najmladšej a najznámejšej obete odplaty Pétera Mansfelda. Kádárovi tak pribudol ďalší právny inštrument, politický „súd“, ktorý sa navonok síce podobal na skutočný súdny senát, v skutočnosti však bol len prostriedkom uplatnenia najvyššej politickej vôle, bezuzdnej retorzie, a umožnil v masovom rozsahu zinscenovať politické procesy po celej krajine. Odveta, ktorá prišla po porážke revolúcie a boja za slobodu roku 1956, sa opierala, v súlade s vnútornou logikou diktatúry štátostrany, o rozhodnutia najvyššieho politického vedenia. Stranícke vedenie prísne sledovalo politické smerovanie a akcenty retorzie, vytýčilo jej úlohy a riadilo i kontrolovalo ich plnenie. Historické výskumy registrujú prvé obdobie dlho trvajúcej masovej represie ako etapu bezuzdnej retorzie. V tomto období odveta nemala ešte presne definované cieľové skupiny, nová moc trestala nediferencované celú maďarskú spoločnosť. V druhej, dlho trvajúcej etape odvety strana už určila skupiny a aktivity, ktoré chcela trestať čo najvyššími sankciami. Citované stranícke uznesenie zo začiatku decembra 1956 definovalo hlavné smery takzvaného zápasu za konsolidáciu, a tým aj hlavného úderu odvety. Určilo štyri hlavné príčiny vypuknutia „kontrarevolúcie“, na prvom mieste doktrinársku politiku Mátyása Rákosiho. Na druhom mieste uviedlo revizionistov okolo Imreho Nagya, na treťom mieste tzv. „vnútornú reakciu“ a na štvrtom mieste „vonkajšie kontrarevolučné“, západné imperialistické sily. Deklarovaním totálnej kontrarevolúcie mohol byť vlastne obvinený každý, kto sa nejakým spôsobom zúčastnil revolučných udalostí. Prvá z povestných „štyroch príčin“ nemala v podstate žiadne trestnoprávne dôsledky. V prípade Rákosiho skupiny nebola vyvodená, zrejme v súlade s direktívou z Moskvy, žiadna právna zodpovednosť. Druhý, tretí a štvrtý bod však bol premietnutý i do trestného práva. Rozsudky vynesené v súdnych procesoch po porážke revolúcie naznačujú prinajmenšom tri smery pomsty. Prvým bolo zúčtovanie so straníckou opozíciou, tzv. revizionistickými komunistami, ktorí povstali proti diktatúre a požadovali reformy. Druhou cieľovou skupinou boli ozbrojení povstalci: tvorili ju typicky mladí, prevažne 24 K systému retorzií vid’ZINNER, Tibor. A kádári megtorlás rendszere. Budapest : Hamvas Intézet, 2001. K hlavným číselným dátam: SZAKOLCZAI, Attila. Repression and Restoration, 1956-1963. In CONGDON, Lee - KIRÁLY, Béla. The ideas of the Hungarian revolution, suppressed and victorious, 1956-1999. NEW YORK : Boulder, 2002, s.
