Simon Attila et al.: Revolúcia v susedstve. Maďaraská revolúcia v roku 1956 a Slovensko (Somorja-Pozsony, 2017)
III. Réka Kis: 1956: symboly, akcenty, interpretácie
III. 1956: symboly, akcenty, interpretácie 43 tešiace sa dôvere verejnosti a pripravené vytvoriť a riadiť lokálny systém demokratických inštitúcií. Tým sa dá vysvetliť, prečo revolúciu roku 1956 nemožno stotožňovať s menom jedinej vedúcej osobnosti ani s jediným politickým programom, čo vysvetľuje aj osobitú rolu, ktorú v nej I. Nagy zohral. Komunistická strana ho na tlak davu prijala späť do vedenia a 24. októbra v skorých ranných hodinách ho vymenovali za predsedu vlády. Je známe, že I. Nagy si revolúciu neželal a v prvých dňoch jej požiadavky odmietal. Ako reformný komunista zvádzajúci ustavičný boj so zástancami tvrdej línie v rákosiovskom straníckom vedení chcel riešiť krízu, na rozdiel od „jastrabov“, rokovaniami, pokojnou cestou. Postupne, krok za krokom dospel k záveru, že v záujme pokoja musí prijať požiadavky revolúcie. Tie však ďaleko presahovali zreformovanie komunistického systému a popri odchode sovietskych vôjsk a národnej nezávislosti sformulovali klasické demokratické princípy politického zriadenia. V tomto kontexte je na mieste z Tocquevillovej interpretácie revolúcie citovať tézu o vzájomnom vyhasení napätia reformy a revolúcie: „Skúsenosť ukazuje, že najnebezpečnejšia chvíľa pri zlej vláde prichádza vtedy, keď sa ju pokúša zreformovať. Vládca musí byť veľmi obratný, aby sa zachránil, ak po dlhom útlaku nechá svoj ľud opäť sa nadýchnuť. Utrpenie, ktoré ľud trpezlivo znášal, pokiaľ bolo nevyhnutné, vo chvíli, keď prichádza záblesk slobody, sa stane neznesiteľným. Reforma je vhodná len na to, aby ukázala ľuďom, čo ich ešte stále tlačí a čo je teraz znesiteľné ešte menej.“ Podľa výkladu Henryho Kissingera sa Imre Nagy so svojimi reformnými názormi, hoci bol celý život verným komunistom, nechal uniesť revolučným entuziazmom spoločnosti a stal sa živým symbolom pravdivosti Tocquevillových výrokov.14 Svojimi rozhodnutiami sa komunista Imre Nagy obrátil proti záujmom strany a medzinárodného hnutia a stotožnil sa s požiadavkami maďarskej spoločnosti. Hoci ako ministerský predseda v revolučných dňoch sa ministerským predsedom nestal z vôle revolúcie, prihlásil sa k nej, aby nakoniec v roku 1958 ako jej martýr zaujal svoje pevné miesto medzi aktérmi revolúcie.15 Popri spontánnosti revolúcie ako ďalšiu jej charakteristiku treba vyzdvihnúť jej masovosť a pluralitu spoločenskej podpory. Výskumy zamerané na spoločensko-historický aspekt revolúcie ukazujú, že okrem úzkej komunistickej mocenskej skupiny takmer neexistovala ani jedna sociálna skupina, ktorá by sa nejakou formou nepodieľala na revolúcii. Revolúcia sa tešila mimoriadne širokej spoločenskej podpore. Stačí pripomenúť študentov univerzít podpisujúcich programové body už pred 23. októbrom 1956, kvalifikovaných robotníkov, členov robotníckych rád, ktorí sa vo veľkom počte zapojili i do bojov ako ozbrojení povstalci, roľníctvo zohrávajúce rolu v dedinských národných výboroch alebo intelektuálne zoskupenia, ktoré sa po 4. novembri aktívne 14 KISSINGER, Henry. Diplomácia... s. 547. 15 RAINER M., János. Nagy Imre. Politikai életrajz. I-II. zväzok. Budapest : 1956-os Intézet, 1996-1999., KISS M., S.
