Simon Attila et al.: Revolúcia v susedstve. Maďaraská revolúcia v roku 1956 a Slovensko (Somorja-Pozsony, 2017)
III. Réka Kis: 1956: symboly, akcenty, interpretácie
40 Réka Kiss Štvrté špecifikum, ktoré by som chcel v rámci „predhistórie“ zdôrazniť, predstavuje špecifický vývoj v Maďarsku od roku 1953 do roku 1956. Stalinova smrť v roku 1953 zrazu vyniesla na povrch krízu systému v celom sovietskom bloku. V Maďarsku, podobne ako v okolitých krajinách, sa pokúšali krízu ošetriť najprv vnútornými reformami, presnejšie pomocou menších korekcií nezasahujúcich do podstatných štruktúr politického systému: výmenou elity vnútri komunistickej strany, samozrejme, po súhlase sovietskej vrchnosti. Jedinou možnou politickou alternatívou v maďarskej strane bol Imre Nagy, neskorší predseda vlády a martýr revolúcie. Okolo jeho osoby sa grupovala komunistická inteligencia, stranícka opozícia, ktorá sa postupne dištancovala od Rákosiho a chcela skoncovať so stalinizmom. V roku 1955 Nagy vo vnútorných mocenských bojoch utrpel porážku a do čela strany sa znova dostali, so sovietskym súhlasom, zástancovia „tvrdej línie“. Po kratšom uvoľnenejšom období sa tak opäť dostalo k moci vedenie pripravené použiť otvorené násilie, čo vyvolalo v celej maďarskej spoločnosti, ako i vnútri mocenskej elity, medzi reformnými komunistami hlboké sklamanie, strach a zatrpknutosť. Henry Kissinger v súvislosti s revolúciou citoval sugestívnu interpretáciu osobitosti revolúcií od Alexisa de Tocquevilla: „Utrpenie, ktoré ľud trpezlivo znášal, kým sa mu zdalo byť nevyhnutným, vo chvíli, keď sa zablyskne nádej na slobodu, sa stane neznesiteľným.“9 Túto často citovanú Tocquevillovu interpretáciu môžeme v kontexte revolúcie ’56 rozvinúť ďalej. Bez nádeje na slobodu, na zmenu, nie je revolúcia. Najťažšie roky teroru v Maďarsku boli roky 1951 - 52. „Nádej na slobodu“ sa prvýkrát zablyskla po Stalinovej smrti v roku 1953 a potom po opätovnom páde Mátyása Rákosiho v lete 1956. Čo teda viedlo k revolúcii? Je to jedna zo základných otázok revolúcie ’56, ktorá je v krížovej palbe i navzájom si konkurujúcich historiografických tradícií. Dlho prevládal názor vysvetľujúci predhistóriu revolúcie, vychádzajúc zo Stalinovej smrti, ktorej organickým dôsledkom malo byť menovanie I. Nagya za predsedu vlády a následný mocenský boj, ďalej vplyv XX. zjazdu KSSZ, vznik Petôfiho krúžku z radov reformnej inteligencie a nakoniec samotný 23. október. Táto historická interpretácia redukovala predhistóriu revolúcie predovšetkým na vnútorné boje komunistov, na rozčarovanie mnohých a na zlyhanie pokusov o reformu systému. V podstate tak hlavný motív revolučnej explózie spájala s roztržkou v rámci elity. V poslednom čase sa však čoraz viac dostávajú do popredia prístupy, ktoré sa sústreďujú na skúmanie spôsobu myslenia, mentality, pohybu spoločnosti, presnejšie jednotlivých sociálnych skupín a odtiaľ postupujú ďalej k hlavným motívom vypuknutia revolúcie. Tento obrat v nazeraní obracia pozornosť popri aktivite mocenskej elity viac na spoločenskú aktivitu. Podľa toho podstatným momentom bol proces sociálneho prevrstvovania započatý v roku 1945, dotýkajúci sa každej sociálnej vrstvy a takmer 9 KISSINGER, Henry. Diplomacia. Budapest : Panem-McGraw-Hill-Grafo, 1998, s. 547.
