Simon Attila et al.: Revolúcia v susedstve. Maďaraská revolúcia v roku 1956 a Slovensko (Somorja-Pozsony, 2017)
II. Slavomír Michálek: Limity bipolárneho sveta v polovici 50. rokov 20. storočia
II. Limity bipolárneho sveta v polovici 50. rokov 20. storočia 29 bezvýznamných diplomatických snáh a pomocou svetovej verejnej mienky donútiť Násira, aby akceptoval medzinárodnú kontrolu tejto životne dôležitej obchodnej tepny, cez ktorú prechádzala väčšina obchodu a lodných zásielok ropy, dospel britský premiér A. Eden k názoru, že jedinou cestou ako dosiahnuť multikontrolu prieplavu je použitie vojenskej sily. Zodpovednosť za silové riešenia, ako sa nádejal, mala byť zvalená na plecia Násira, ktorého vnímal ako prevtelenie Hitlera, ktorý, ak nebude držaný na uzde, mohol by dosiahnuť na Strednom východe to o čo sa usiloval v Európe Hitler. Násirova pôvodná podpora alžírskeho povstania proti Francúzom a odboja Palestínčanov proti Izraelu garantovala, že schéma britského premiéra mohla nájsť v Paríži a Tel Avive kladnú podporu. Vlády Velkej Británie a Francúzska bez konzultácie postupu s americkým spojencom vymysleli a vykonali na úkor Egypta dokonalý podvod: 29. októbra 1956 najprv zaútočila na Egypt izraelská armáda.15 Po pár dňoch vstúpili egyptské ozbrojené sily na Sinajský polostrov a priblížili sa k Suezskému prieplavu. Do lokálneho konfliktu zasiahli 5. novembra britskí a francúzski parašutisti zoskokom na Suez a Port Said pre zdanlivý dôvod oddeliť dve armády a ochrániť prieplav v záujme medzinárodnej klientely. Skutočným cieľom tejto koordinovanej vojenskej akcie proti Egyptu bolo násilne nahradiť Násirov režim iným, ktorý by neohrozoval britské záujmy v tejto oblasti, francúzsku moc v Alžírsku a izraelskú bezpečnosť na jeho západnej hranici. Avšak suezská intervencia troch štátov nebola úspešná. A to nie v dôsledku egyptského ozbrojeného odporu, ale skôr pre neočakávanú pevnú opozíciu USA. Americká vláda vyvinula na dvoch európskych partnerov a na Izrael tlak, ktorým ich prinútila k ponižujúcemu odchodu vojenských síl z oblasti Suezského prieplavu. Dôsledky suezského fiaska zanechali do budúcnosti medzinárodnej rovnováhy hlbokú stopu. Znamenali koniec anglo-francúzskych nárokov na imperiálnu úlohu na Strednom východe. Podkopali súdržnosť atlantickej aliancie a ukázali Európanom, že nemôžu pokračovať v práve vykonávať zahraničnú politiku bez toho, aby ju najprv nepožehnali USA. Zo situácie vyšiel posilnený najmä Násir, upevnil si reputáciu vodcu rozvojových krajín v boji zničiť posledné zostatky európskeho kolonializmu. Moskva, ktorá v pozadí situácie asistovala v podobe hrozby nukleárnej odvety proti Velkej Británii a Francúzsku v čase vrcholiacej suezskej krízy, získala imidž garanta arabských emancipačných ašpirácií na úkor západných spojencov a ich izraelského protežanta. Tak ako udalosti v Poľsku a Maďarsku ukázali ohrozenie sovietskej nespornej predominancie v strednej Európe, rovnako tak suezské záležitosti umožnili Kremľu obnoviť za oveľa výhodnejších podmienok svoju ideologickú ofenzívu v treťom svete. Pokým tendencie polycentrizmu v komunistickom bloku Moskva náhle potlačila, a vývoj vo Varšave a Budapešti to jasne potvrdil, americké opustenie spojencov v Sueze posilnilo západoeurópske sily, najmä vo Francúzsku, ktoré presadzovali od Washingtonu nezávislú vojenskú, ekonomickú či diplomatickú politiku. 15 Bližšie pozri SORBY, Karol. Suez 1956. Súmrak tradičného kolonializmu na Blízkom Východe. Bratislava : Veda, 2003.
