Simon Attila et al.: Revolúcia v susedstve. Maďaraská revolúcia v roku 1956 a Slovensko (Somorja-Pozsony, 2017)
II. Slavomír Michálek: Limity bipolárneho sveta v polovici 50. rokov 20. storočia
II. Limity bipolárneho sveta v polovici 50. rokov 20. storočia 25 nakoniec nariadi evakuáciu ruských vojenských síl z maďarského územia. Na chvíľu sa zdalo, že trend minulého desaťročia je odvrátený a liberálna politika Stalinových nasledovníkov vyústi do velkého stupňa politickej nezávislosti vo všetkých štátoch stredoeurópskej sovietskej satelitnej ríše. Keď 1. novembra 1956 odtiahli sovietske vojská z Budapešti, Imre Nagy urobil výnimočný provokačný krok, ktorým spôsobil náhly zvrat v sovietskych opatreniach. Povzbudený antisovietskou verejnou mienkou vyhlásil vystúpenie Maďarov zo zväzku krajín Varšavskej zmluvy, vojenskej aliancie uzavretej v máji 1955 Sovietskym zväzom a siedmimi satelitnými štátmi strednej Európy ako odpoveď na znovuvyzbrojenie západného Nemecka a jeho začlenenie do NATO. Perspektíva politickej nezávislosti a vojenskej neutrality Maďarska bolo evidentne príliš veľa pre vedenie v Moskve, aby to nechalo bez primeranej odpovede. Mohlo to totiž vytvoriť nebezpečný precedens, ktorý ak by bol nasledovaný ďalšími stredoeurópskymi štátmi mohol rozvrátiť nárazníkovú zónu vytvorenú Moskvou po páde Hitlera s tichým súhlasom Západu. Oslobodenie sovietskeho stredoeurópskeho impéria a „rolovanie späť“ sovietskej sily na ruskú hranicu sa zdalo náhle a bezprostredne hroziace nie pre americký tlak, ale pre výbuch nacionalizmu v Maďarsku. A tak 4. novembra 1956 ruská armáda o sile 250 tisíc mužov odložila svoj odchod z Budapešti a vrátila sa do mesta s podporou 5 000 tankov. Nagyov režim bol nahradený bábkovou vládou Jánosa Kádára, ktorej moc ležala na prítomnosti sovietskych vôjsk a ktoré zostali v krajine strážiť režim na základe jej pozvania. Maďarské povstanie a jeho následné udupanie sovietskymi tankami na začiatku novembra 1956 vyvolali na demokratickom Západe sériu reakcií v podobe demonštrácií, protestov či občianskych petícií a deklarácií, o ktorých informovala piata veľmoc. V deklaratívnej podobe zostala aj západná politická špička, ktorá síce hlasne odsudzovala inváziu Moskvy, ale inak sa Budapešťou nezaoberala. Mala svoju vlastnú „agendu“ a tou bola v danej dobe najmä suezská kríza. Odhliadnuc od nej však bolo ťažko predstaviteľné, že by sa Západ, NATO či niektorý jeho členský štát, alebo ktokoľvek iný pred „železnou oponou“ v nejakej aktívnej forme angažoval v udalosti, ktorá sa udiala v krajine východného bloku. Akcia v podobe konkrétneho vojenského zásahu na obranu maďarskej demokracie určite zo Západu nehrozila. Svet bol jednoducho taký aký bol, bipolárny, oba bloky si svoje „teritóriá“ strážili a rešpektovali. Na maďarské udalosti a následnú vojenskú inváziu Moskvy zareagovala aktívne najmä Organizácia Spojených národov. Celosvetová OSN, ktorá vlastne vznikla po druhej svetovej vojne aby pomáhala udržiavať svetový mier a bezpečnosť, však vďaka fungovaniu svojho vnútorného mechanizmu rozhodujúcich právomocí a práva veta stálych členov Bezpečnostnej rady nemala žiadne prostriedky, aby stáleho člena svojho rozhodujúceho orgánu prinútila konať inak. Mohla, ale aj nemusela udalosť preskúmať a prijať či neprijať rezolúciu. Že iné, podstatnejšie, páky nemala, potvrdil aj prípad Maďarska. Rovnako tak veľa prípadov predtým i potom.
