Simon Attila et al.: Revolúcia v susedstve. Maďaraská revolúcia v roku 1956 a Slovensko (Somorja-Pozsony, 2017)
II. Slavomír Michálek: Limity bipolárneho sveta v polovici 50. rokov 20. storočia
II. Limity bipolárneho sveta v polovici 50. rokov 20. storočia 21 na Ženevskej konferencii o Indočíne, ktorá ponechala tomuto hnutiu kontrolu iba nad severnou časťou Vietnamu.7 A na jar 1955 prekvapil Kremeľ ústretovým gestom naj divokej sich západných antikomunistov ešte viac podpisom dohody o vzniku Rakúska. Zmluva o rakúskom štáte bola podpísaná po desaťročí hádok a sporov 15. mája 1955. Jasne formulovala odchod všetkých okupačných spojeneckých vôjsk z územia Rakúska a obnovu jeho politickej suverenity pod podmienkou, že bude dodržiavať princíp striktnej neutrality.8 A nechýbali ďalšie príklady zmierovania: Fínsku bola vrátená námorná základňa Porkkala, pôvodne zabraná ZSSR v roku 1947. Mandžuská námorná základňa Port Arthur, ktorú získal Stalin za sľub vyhlásenia vojny Japonsku v roku 1945 bola evakuovaná a vrátená Číne. Moskva obnovila normálne diplomatické styky s renegátskym režimom v Juhoslávii a iniciatívne ich vytvorila aj so západným Nemeckom. Séria týchto dramatických diplomatických ústupkov vyvolala na Západe špekulácie, že ZSSR sa zriekol svojich agresívnych zámerov a že je pripravený dosiahnuť dohodu o východo-západných rozporoch. Nový postoj prispôsobenia sa a ústretovosti Moskvy voči Západu bol zjavne vyvolaný istými okolnosťami. Jednou z nich bolo netypické prvenstvo domácej politiky pred zahraničnou v uvažovaní poststalinskej vládnucej elity v čase boja o následníctvo sovietskeho „trónu“ v rokoch 1953 - 1957. Prvý tajomník komunistickej strany Nikita Chruščov najprv vymanévroval poltucet rivalov a adeptov na najvyšší riadiaci post, musel urobiť obchod s rôznymi blokmi a skupinami v sovietskej politickej hierarchii, aby konsolidoval a upevnil svoju silu. Politické líderstvo získal v podstate v júni 1957 technickým vylúčením troch hlavných rivalov z prezídia a ústredného výboru strany, a to Molotova, Kaganoviča a Malenkova, hoci do marca 1958 ešte nebol predsedom vlády. V takýchto neistých domácich politických pomeroch bolo pochopiteľne sovietske vedenie náchylné vyhnúť sa konfrontácii a konfliktom s nezmieriteľným nepriateľom na Západe. Uvedený fakt platil o to viac, že sa ZSSR nepodarilo predísť znovuvyzbrojovaniu západného Nemecka pod krídlami USA. Je tiež možné, že kremeľské hľadanie stability v Európe počas polovice 50. rokov reflektovalo aj pozitívne okolnosti vývoja a príležitosť profitovať z rastúcich rozporov medzi európskymi mocnosťami v Afrike a Ázii, zapríčinených výbuchom revolučnej agitácie v tých oblastiach, ktoré zostali pod ich kontrolou. Sovietska diplomatická ofenzíva v koloniálnom svete bola zameraná na domácu populáciu, ktorá sa snažila zbaviť ich britskej či francúzskej nadvlády, čo určovalo defenzívnu stratégiu v Európe - vyhnúť sa antagonizovaniu s USA a ich kontinentálnych protežantov. 7 HALL, Michael. The Vietnam War. New York : Longman, 2000, s. 77. 8 ŠTEFANSKÝ, M. - MICHÄLEK. S. Míľniky..., s. s. 87.
