Petőcz Kálmán (szerk.): Národný populizmus na Slovensku a slovensko - maďarské vzťtahy 2006-2009 (Somorja, 2009)
Peter Učen: ako pristupovat k národnému populizmu
Ako pristupovať k národnému populizmu a 1993; o rok neskôr zaznamenala takmer ten istý vývoj intenzita protimadarského nacionalizmu a o ďalšie dva roky neskôr intenzita protizápadného periférneho nacionalizmu. Časovanie v tomto prípade hrá dôležitú rolu, pretože úzko zodpovedá zmenám vo volebných stratégiách slovenských politických strán. Obsahová analýza ich volebných programov v parlamentných voľbách v rokoch 1992, 1994 a 1998 naznačuje niekoľko významných zmien vo frekvencii odkazov na rôzne národné otázky ... zameranie ich programov sa presunulo z dôrazu na otázky týkajúce sa periférneho nacionalizmu (predovšetkým voči Čechom) vo voľbách v roku 1992 na zdôrazňovanie štátotvorného nacionalizmu (vyjadrovaného v prevažne všeobecných pojmoch avšak jasne namiereného výlučne proti Maďarom) vo volebnej kampani v roku 1994 a opätovný dôraz na periférny nacionalizmus (tentoraz namierený proti Západu) pred voľbami v roku 1998“ (Deegan-Krause 2004, 685-6, zvýraznil autor). Výhoda, ktorú HZDS získalo vďaka flexibilite svojho národného populizmu bola očividná. Naproti tomu SNS, ktorá sa viac-menej pevne pridŕžala svojho nativistického nacionalizmu, vnímala Mečiarov ‘chameleónsky nacionalizmus’ so závisťou zmiešanou s pohŕdaním; ich vzájomné konflikty preto neboli výnimkou. Keďže sme prišli k záveru, že nacionalizmus bol kľúčovým prvkom úspechu toho, čo sme nazvali ‘národný populizmus’, mali by sme teraz odpovedať aj na otázku čo spôsobuje, že populizmus a nacionalizmus sa tak dobre navzájom kombinujú. Vychádzajúc z Blokkéra (2005), súdime, že je to ich zdieľaný dôraz na ústrednú úlohu ľudu a na emancipačné nároky vzťahujúce sa na suverenitu ľudu.'1 Ak sú konceptuálne oddelené, nacionalizmus a populizmus dosahujú tento cieľ rozdielnym spôsobom. Zatiaľ čo populizmus tvrdí, že chce oslobodiť ľud spod područia elity, nacionalizmus volá po emancipácii v národných intenciách, hlásajúc práva štátu, oslobodenie spod útlaku iných etník či národov a obmedzenie vplyvu národnostných menšín a cudzích štátnych príslušníkov. Ak sa tieto koncepty vzájomne snúbia, čo bol prípad mnohých postkomunistických politických spoločenstiev, ľud je interpretovaný v národných (teda nie nevyhnutne striktne nativistických) pojmoch, čo často vedie k zhode populistov a nacionalistov na ‘vylúčení’ (protinárodnej) elity alebo (nelojálnych) národnostných menšín z ľudu. „Aspoň časť programu národných populistov sa sústreďuje na mobilizáciu ľudu na základe myšlienky národnej emancipácie a kolektívnej autonómie a pozostáva z kritiky existujúcich inštitúcií a vykresľovania obhajcov statusu quo ako zlyhávajúcich pri zastupovaní ‘ozajstného’ ľudu a hájení jeho suverenity. Populisti tvrdia, že 31
