Perkár, Martin - Simon Attila - Tokárová, Zuzana: Cena víťazstva. Odvlečenie obyvateľov z územia Československa, Maďarska a Poľska do Sovietskeho zväzu v rokoch 1944-1945 (Šamorin-Košice, 2017)
Attila Simon: "Malenkij robot" a plány o československom národnom štáte
Attila Simon sama o sebe vydieraním maďarského obyvateľstva organizovaná československým štátom, v tomto prípade povolenie na repatriáciu spojili s aktom reslovakizácie. Podobne ako to bolo v prípade Bélu Fazekasa, obyvateľa obce Strekov, ktorý sa dostal do ruského zajatia na jeseň 1943.39 Na základe zachovaných prameňov z pražského archívu ministerstva zahraničia vieme, že ovdovelá matka Fazekasa sa od začiatku roku 1947 viackrát snažila dosiahnuť, aby československé orgány aj oficiálne požiadali Moskvu o vydanie jej syna. Praha však mala k tomu podmienku: len vtedy by bola ochotná pomôcť, ak je rodina Fazekas československej národnosti, alebo ak by matka predložila dokument dokazujúci reslovakizáciu jej rodiny. Keďže sa to nestalo, československé orgány v roku 1949 definitívne zamietli repatriáciu vojnového zajatca maďarskej národnosti. Vzťah medzi reslovakizáciou a repatriáciou nebol ešte doteraz preskúmaný. Je ale možné, že československá strana vyvíjala tlak na osoby maďarskej národnosti privezených do Československa zo Sovietskeho zväzu, aby sa reslovakizovali. Na tento účel mohla poslúžiť aj prijímacia stanica v Košiciach, kam zo sovietskych hraníc odviezli repatriovaných na výsluch a registrovanie. Zdá sa byť istým, že rodiny odvlečených osôb mohli dostávať také signály, že ich príbuzní (syn, manžel, brat) môžu mať väčšie šance na návrat domov, ak sa celá rodina reslovakizuje. Na toto môže poukazovať fakt, že proces reslovakizácie bol úspešný práve v tých okresoch južného Slovenska (v Medziboroží a v Užskej oblasti), kde bolo odvlečených do Sovietskeho zväzu najviac Maďarov. V každom prípade fakt, že na základe zoznamu vyhotoveného pražským ministerstvom zahraničia koncom roka 1948, bolo z 9 800 osôb (vojnových zajatcov a deportovaných civilov), ktoré sa vrátili domov, 2 699 Slovákov, 4 517 Maďarov, 204 Nemcov, 58 Rusínov, 4 iní, a 2 318 reslovakizovaných -naznačuje úzku spojitosť medzi týmito dvomi procesmi.40 Jedno je isté, viacero dokumentov potvrdzuje aj to, že keď mali československé orgány rozhodnúť o osude vojnových zajatcov a deportovaných civilistov hlásiacich sa na repatriáciu, Slovákov automaticky prebrali, z osôb maďarskej národnosti však len tých, ktorých rodina sa reslovakizovala. K menu tých, ktorí sa naďalej hlásili k maďarskej národnosti sa pridala skutočnosť o odmietnutí repatriácie. Podobne ako to bolo v prípade zoznamu 648 osôb, ktorým sa československé ministerstvo vnútra zaoberalo v lete 1947. Na základe rozhodnutia ministerstva vnútra bolo z uvedeného počtu pozitívne vyhodnotených 386 žiadostí o repatriáciu. Išlo buď o Slovákov, alebo o Maďarov prihlásených na reslovakizáciu, 22 žiadostí však odmietli. Dôvod odmietnutia ich žiadosti bola doslova nasledovná vec: „keďže ide o osoby maďarskej národnosti, ktoré sú z politického hľadiska a z hľadiska štátnej bezpečnosti nedôveryhodné, a ktorých rodina nie je reslovakizovaná.“4' Z podobnému dôvodu - a teda, že menovaní vojnoví zajatci a deportovaní nepožiadali o reslovakizáciu - odmietlo československé ministerstvo vnútra v apríli 1947 repatriáciu 34 osôb maďarskej národnosti pochádzajúcich z okresu Veiké Kapušany.42 V roku 1948, keď už Moskvu súril čas vo veci uzavretia otázky vojenských zajatcov, Sovieti vyvolávali stále väčší tlak na Prahu, aby ukončila svoju selektívnu politiku repatriácie, a nech preberie aj slovenských Maďarov. Dokonca príležitostne bez akejkolVek konzultácie 39 AMZV, f. SSSR 1945 - 1959, kart. 38. 108782/1949. 40 AMZV, f. SSSR 1945 - 1959, kart. 39, fascikel (ďalej fasc.) 2. 41 SNA, f. PV-sprav. 25295-VII-7/47. 42 SNA, f. PV-sprav. VII/R-9576/529-11/IV-47-6.
