Perkár, Martin - Simon Attila - Tokárová, Zuzana: Cena víťazstva. Odvlečenie obyvateľov z územia Československa, Maďarska a Poľska do Sovietskeho zväzu v rokoch 1944-1945 (Šamorin-Košice, 2017)
Attila Simon: "Malenkij robot" a plány o československom národnom štáte
Malenkij robot” a plány o československom národnom štáte 73 prebiehajúcich individuálnych deportácií. Prípad deportovaných civilistov, presnejšie to, akoby sa ich dalo priviesť domov, bol viackrát na programe dňa pražskej vlády, avšak bez zjavného pokroku, keďže Sovieti - i keď navonok preukazovali pochopenie - vôbec neboli partnermi v tejto veci. Napriek tomu, že už od začiatku relatívne otvorene diskutovali o repatriácii vojnových zajatcov, naopak tému odvlečených civilov neustále zahmlievali, neodpovedali na s tým spojené zoznamy, v podstate popierali vlastnú zodpovednosť. Jedným z dôležitých prvkov taktiky Moskvy bolo, že Prahe neustále oznamovala to, že o návrate domov deportovaných je ochotná vyjednávať len na základe presných zoznamov;23 lenže keď československá strana pripravila a odovzdala novšie a novšie zoznamy sovietska strana ich nebola ochotná uznať za dôveryhodné. Moskva oficiálne uznala odvlečenie len 1 232 československých civilných občanov, z ktorých - podľa ich správy - ku koncu roku 1945 už 482 osôb poslali domov, a návrat domov ďalších 237 osôb sa už vybavuje.24 Lenže československé zoznamy obsahovali viac ako 5 000 mien. To znamená, že darmo bolo Československo spojencom, z hľadiska Moskvy bola dôležitejšia pracovná sila odvlečených osôb, ktorej sa za žiadnu cenu nechcela vzdať. Samozrejme aj Praha mala svoje vlastné podivné hry, ktoré boli motivované vyššie spomínaným úmyslom o vytvorení národného štátu. Československé politické vedenie totiž viedlo selektívnu repatriačnú politiku a v podstate iniciovalo návrat domov len českých a slovenských deportovaných.25 V tomto duchu v memorande odovzdanom Sovietom sa už od začiatku snažilo oddeliť prípad českých a slovenských deportovaných osôb od prípadu Maďarov a Nemcov, naznačujúc tak, že návrat týchto osôb nie je prioritou československej politiky. S týmto názorom s veľkou pravdepodobnosťou súhlasil medzi inými aj minister zahraničia Ján Masaryk - v telegrame, ktorý poslal v januári 1946 československému veľvyslancovi v Moskve, a v ktorom súril čo najrýchlejšiu repatriáciu odvlečených, osobitne vyzdvihol, že ako to bolo aj v iných prípadoch, tak aj túto vec treba podriadiť záujmu o vytvorenie československého národného štátu. Podľa M. Polišenskej to znamenalo tolko, že v otázke, koho treba priviesť domov, nebola rozhodujúcim skutočnosť, kto sa ako správal v predchádzajúcich rokoch, ale kto bol akej národnosti.26 Úmysel, že prípad nemeckých a maďarských deportovaných oddelili od prípadu českých a slovenských deportovaných podporilo aj memorandum, ktoré sa zaoberalo odstránením vojnových škôd a bolo vypracované československou delegáciou na konci roku 1946. Tento dokument totiž, mimo toho, že poskytol údaje o národnostnom zložení 5 128 deportovaných osôb (1 462 Čechov a Slovákov, 1 300 Nemcov a 2 366 Maďarov),27 ktorí sa ešte vtedy zdržiavali na území Sovietskeho zväzu, hovoril o potrebe repatriácie len v prípade Čechov a Slovákov. Rovnaký zámer pomerne priamo vyjadril aj telegram, ktorý poslalo československé ministerstvo zahraničia do Moskvy 16. októbra 1946. V ňom naznačili, že zoznam 23 Tieto zoznamy boli pre Moskvu pravdepodobne viac dostupné, ako pre Prahu, veď ako to vyplýva aj z výskumov Márie Évy Varga, sovietska administrácia fungovala v tomto ohľade veľmi dobre. VARGA, Éva Mária. Magyarok szovjet hadifogságban (1941 - 1956). Budapest : Russica Pannonica, 2010, 360 s. 24 POLIŠENSKÁ, M. Čechoslováci..., s. 48. 25 Toto úsilie potvrdzuje viacero dokumentov, medzi nimi aj výmena listov medzi pražským ministerstvom zahraničia a veľvyslanectvom v Moskve. Viď napr.: AMZV Praha, f. SSSR 1945 - 1949, k. 36., č. 35953., Čs. občané zatčení R. A. - intervence. 26 POLIŠENSKÁ, M. Čechoslováci..., s. 46. 27 POLIŠENSKÁ, M. Čechoslováci..., s. 53.
