Perkár, Martin - Simon Attila - Tokárová, Zuzana: Cena víťazstva. Odvlečenie obyvateľov z územia Československa, Maďarska a Poľska do Sovietskeho zväzu v rokoch 1944-1945 (Šamorin-Košice, 2017)
Attila Simon: "Malenkij robot" a plány o československom národnom štáte
Attila Simon74 Čechov a Slovákov určených na repatriáciu, ktorý vyžiadala sovietska strana, už odoslali poslom, následne aby bolo jasné, dodali aj to, že pripraviť osobitný zoznam Nemcov a Maďarov pokladajú za zbytočný, keďže na ich vydanie si Československo nenárokuje.28 Lenže v čase vzniku tohto memoranda buď už prebiehal proces návratu jednej časti odvlečených civilných osôb, alebo bol už ukončený, a nie práve podľa predstáv československej strany. Pre Prahu by bolo totiž optimálne to, ak by sa lustrovanie repatriačných transportov zostavených Sovietmi uskutočnilo ešte na území Podkarpatskej Rusi a na územie Československa by mohli vstúpiť už len tí, ktorým to československé orgány povolili - čiže Slováci, Česi a Maďari, ktorí sa prihlásili na reslovakizáciu. Sovieti však nebrali ohľad na československé predstavy o selektívnej repatriácii a tak do transportov určených na návrat domov umiestnili aj Nemcov a Maďarov. Ba práve naopak, tým že väčšinu deportovaných tvorili Nemci a Maďari, tak aj medzi osobami určenými na návrat domov boli vo väčšine. Podobne ako to bolo v prípade dvoch transportov, ktoré prekročili československé štátne hranice ešte koncom leta 1946, s ktorými sa domov vrátilo popri 75 Čechoch a Slovákov aj 220 Nemcov a 309 Maďarov. Toto bolo v takom rozpore s československými predstavami, že pražské ministerstvo zahraničia protestovalo kvôli tomu aj v osobitnom memorande.29 Z toho dôvodu Povereníctvo vnútra v Bratislave rozmýšľalo nad takým riešením, aby na prijímacích centrách určených pre vojnových zajatcov v Košiciach, Slovákov po registrácii ihneď pustili domov, Maďarov a Nemcov však ponechali v karanténe dovtedy, kým ministerstvo zahraničia nezariadi, že ich preberie Maďarsko a Nemecko.30 Keďže Sovietsky zväz sa zaviazal, že do konca roka 1948 umožní každému vojnovému zajatcovi a civilným osobám návrat domov, od začiatku roku 1947 sa urýchlil proces návratu domov aj pre československých občanov. Toto však spôsobovalo pre československú vládu skôr problémy, než radosť, veď právom sa mohli obávať toho, že pôjde o návrat domov ešte väčšej skupiny Maďarov. Praha totiž naďalej považovala za optimálnu selektívnu repatriáciu. V podstate na uplatňovanie tohto princípu slúžilo aj to, že československé veľvyslanectvo v Moskve od jari 1947 mohlo delegovať úradníka do tábora v Luisdorf pri meste Odesa (časť vojnových zajatcov a odvlečených civilistov československej príslušnosti sa dostalo domov cez tento tábor), ktorý mal rozhodujúce slovo pri posudzovaní žiadostí o repatriáciu. Ako sa to dozvedáme z archívnych dokumentov československého ministerstva zahraničia, cieľom delegáta vyslaného do Luisdorfu bolo popri urýchlení repatriačného procesu, predovšetkým zabrániť tomu, aby sa Maďari a Nemci dostali domov.31 Za týmto účelom sa informovali všetkých zainteresovaných o ich národnosti, a tých, ktorých pokladali z národného hľadiska za podozrivých, osobitne upozornili na to, že v zmysle dekrétov prezidenta Beneša Nemci a Maďari stratili svoje československé občianstvo, čím prihlásených chceli priviesť k tomu, aby repatriáciu žiadali do Maďarska a nie do Československa. Miloš Krno, mladý (komunistický) radca československého veľvyslanectva v Moskve, ktorý sa raz alebo dvakrát zúčastnil prelustrovania ľudí prihlásených na repatriáciu, vo svojich memoároch sa priam vychvaľuje tým, že výsledkom jeho činnosti sa Česi a Slováci dostali rýchlo domov, ale „nemeckí 28 POLIŠENSKÁ, M. Čechoslováci..., s. 87. 29 Uvedený príbeh nie je vôbec výnimočný a vieme aj o ďalších takých prípadoch, kedy sa Praha obrátila so sťažnosťou na Moskvu ohľadom návratu Maďarov do vlasti. 30 SNA, f. PV-sprav. 42026-VI1-7/47. 31 POLIŠENSKÁ, M. Čechoslováci..., s. 120-144.
