Perkár, Martin - Simon Attila - Tokárová, Zuzana: Cena víťazstva. Odvlečenie obyvateľov z územia Československa, Maďarska a Poľska do Sovietskeho zväzu v rokoch 1944-1945 (Šamorin-Košice, 2017)
Peter Juščák: GULAG a ženský fenomén. Skúsenosti žien z bývalého Československa v praconvých táboroch GULAG v ZSSR
60 Peter Juščák Muži aj ženy sa po rokoch zhodli na tom, že neustála prítomnosť smrti ju zrelativizovala do tej miery, že nad úmrtím, hoc aj blízkych priateľov alebo známych, im nespôsobovalo nejaký zvláštny súcit. Boli uzrozumení s tým, že smrť sa pohybuje v ich tesnej blízkosti, prichádza ticho a nehlučne, priveľmi sa nenamáha, pretože rezignovaní väzni boli ľahkou korisťou. Elena Puchyová na Kaukaze kopala hroby. Rozprávala: „Keď vypukla epidémia týfusu, ľudia umierali po desiatkach. My, dievčatá sme kopali hroby. Bola to dlhá jama, hlboká dva metre, a dlhá tak, aby sa mohli denne pochovávať ľudia. Vozili ich na vlečke holých a tak ako boli ich hádzali do hrobu. Šaty vyzliekli a spálili. Ležali jeden na druhom ako haringy a my sme ich potom zasypali vápnom a hlinou. V jednom hrobe bolo tak päťsto mŕtvych. Naša úloha bola kopať a zasypať.“32 V krajoch večného mrazu mŕtvych ukladali do štósov a počas krátkej jari ich zahrabali do plytkých jám, ak ich predtým neroztrhala divá zver.33 Na Donbase ukladali mŕtvych pod haldy. Hlušina padajúca z pásov ich postupne pochovala. Zosurovenie vzťahov, neúcta k životu ani k mŕtvym sa premietli aj do väzňov. Smrť mnohých z nich obrala o posledné city a schopnosť prežívať cudzie utrpenie. „Ako sme sa cítili? Bolo nám to ľúto, ale boli sme ženy bez citu. Neuvažovali sme nad ničím, my sme museli robiť, tak sme robili. Keď ste nútení ťažko drieť, nemáte čas rozmýšľať, a ani chuť. Niektorých mŕtvych som aj poznala, všetko to boli študovaní ľudia. Vlaský, Fiedlernvá, Loflerová, Keiserová, Vtáčniková (...). V tábore v Ardone som dostala týfus. Pomohol mi osetínsky lekár, mala som šťastie a vyliečila som sa. Nevládala som chodiť, preto ma dali do kuchyne čistiť zemiaky. Každý musel robiť, nech bol akokolvek chorý. Potom som krájala chlieb pre dva a pol tisíc ľudí. Boli to malé bochníčky, omrvinky a kôrky čo ostali som pojedla, keď som sa trochu zotavila dali ma do bane.“34 Hygiena Úsilie vedenia lágrov o hygienu bolo formálne ako každá starostlivosť o potreby väzňov. Zavšivavené oblečenie, baraky s plošticami, boli bežné temer v každom tábore. Zavlečení z európskych krajín zápasili so špinou, nečistotou, predovšetkým však ženy. „Pri studni sme vyzliekli raz košielku, razgaťky, vyprali sme a kým nevyschlo, boli sme zatiaľ bez toho. Nemali sme na výmenu. Aj v zime. Mali sme len toľko, čo sme mali na sebe. Nič viac. Potom nám chlapi vyrobili z plechu taký rumpeľ a na tom sme prali ručne. Bývali sme v miestnosti 5x5 metrov, bolo nás tam päťdesiat.“35 Bezpečnosť pri práci bola len formalitou podobne ako hygiena. V bani na Donbase sa jeden väzeň silou-mocou tlačil do výťahu. Klietka bola plná a náhle sa otvorili zadné dvere. Dve dievčatá vypadli do šachty, baňa mala hĺbku vyše jedného kilometra. To, čo z nich ostalo, doniesli hore v jednom malom košíku. Boli to dievčatá z Juhoslávie.36 Úrazy sa stávali aj inde. Mladé Polky si unavené sadli medzi vagóny, lenže tie sa pohli a všetky tri zabilo, spomínala E. Puchyová o tábore v Záporoží. 32 Puchyová, Elena, nahrávka, archív Peter Juščák. 33 Ľudovít Terebeši. JUŠČÁK, P. Odvlečení..., s. 204. 34 Puchyová, Elena, nahrávka rozhovoru, archív Peter Juščák. 35 Schűrgerová, Mária, nahrávka rozhovoru, archív Peter Juščák. 36 Schűrgerová, Mária, nahrávka rozhovoru, archív Peter Juščák.
