Perkár, Martin - Simon Attila - Tokárová, Zuzana: Cena víťazstva. Odvlečenie obyvateľov z územia Československa, Maďarska a Poľska do Sovietskeho zväzu v rokoch 1944-1945 (Šamorin-Košice, 2017)
Stanislav Mičev: Slováci v zajateckých táboroch NKVD
Slováci v zajateckých táboroch NKVD 35 „Prijatie, akého sa nám dostalo tu, nás milo prekvapilo ako i to, že obrovské Rusko pozná náš malý národ a živo sa o nás zaujíma. I pochybovačom sa tu otvorili oči. Pečlivosť sovietskych úradov o nás upevňuje v nás ešte viacej presvedčenie, že ruský národ je našim najlepším priateľom.“*1 „V mojom momente, keď som padol do zajatia som stratil v sebe životného ducha a nádeje na môj život. To fašistická propaganda vštepila do nás takú strašnú ideológiu, že sú tý Boľševici strašný ľudia, že každého zajatca zabijú, mučia, vyberú oči, vyrežú jazyk atď. Ja som videl pravý opak v Sovietskom národe, podali nám ruky a v tom momente som cítil priateľstvo sovietskeho ľudu ku všetkým pracujúcim národom (...). A práve ja ako Slovák ďakujem s plným srdcom osloboditeľa môjho domova červená rudá armáda.“*2 V priebehu leta 1943 bola Rýchla divízia reorganizovaná na 1. pešiu divíziu. V posledných októbrových dňoch sa ju Nemci rozhodli nasadiť na frontu, aby pomohla zabrániť odrezať Krym od ostatnej Ukrajiny. Červená armáda však zaútočila veľmi rýchlo a aj účinne. Slovenskí vojaci sa ocitli v bezvýchodiskovej situácii a nemali už vôľu bojovať za nemecké záujmy. Mnohí z nich volili rýchly ústup, ale aj zajatie, aby sa vyhli priamemu boju. Väčšine príslušníkov divízie sa podarilo ustúpiť. Napriek tomu divízia podľa prvých informácií stratila 2 733 mužov. Do tej doby to boli pre slovenskú armádu nepredstaviteľné straty. Priame straty na životoch predstavovali 24 mužov, čo by sa mohlo zdať prijateľné, ale zajatých bolo nakoniec po spresneniach 2 170 príslušníkov divízie. Z porovnania strát a zajatých je celkom zrejmé, že slovenskí vojaci nemali vôľu bojovať a radšej volili zajatie. Nie je dôležité, či išlo o dobrovoľný prechod na sovietsku stranu, alebo klasické zajatie v bezvýchodiskovej situácii. Lekár A. Rehák na momenty pred zajatím spomína: „V Oglievke sme spali v plnej pohotovosti, oblečení s vedomím, že dotyk s armádou je otázka veľmi krátkeho času.“ Prvé sovietske jednotky prišli opatrne do dediny a „naši im tlmočili, že sme Slováci a že chceme prejsť na ruskú stranu“. Slovenskí vojaci boli poslaní do sovietskeho tylu a to často aj bez toho, aby ich odzbrojili. Nemci pochopili, že Slováci sa vzdali a preto ich z lietadiel a tankov počas presunu ostreľovali. „Prvým miestom sústredenia boli akési hospodárske budovy. Tu som stretol aj druhého prebehlíka lekára dr. Pavla Svoreňa s jeho sanitármi a početných našich dôstojníkov na čele s pplk. Lichnerom a kpt. Pavlovičom, ktorí reprezentovali navonok nás všetkých. Nasledovali dlhé pochody za frontovou líniou, zväčša o hlade a smäde, pri ktorých sa pripíjali ďalšie skupiny, takže sa naše počty napokon blížili počtu vyše dvoch tisícov. Bolo pozoruhodné, že pri týchto pochodoch sme boli zverení jednému - dvom ruským poddôstojníkom alebo dôstojníkom, ktorí vpredu viedli našu obrovskú skupinu v družnom rozhovore s našimi dôstojníkmi a vojakmi (...). Naše konečné sústredenie bolo v osade Timošenka pred ďalším - teraz už vlakovým transportom.“ Gen. mjr. Petrov informoval o zajatí slovenských vojakov Beriju v správe datovanej 10. novembra 1943: „okrem toho v posledných bojoch pod Perekopom bolo časťami. Ukrajinského frontu, podľa informácií náčelníka vôjsk NKVD pre ochranu tylu frontu - general - majora súdr. Gusarova, zajatých 1 873 Slovákov, z nich: 30 dôstojníkov, medzi nimi jeden plukovník - Lichner, ktorí sa teraz nachádzajú vofrontoom tábore č. 139. Dňa 10. novembra tohto roku o 2. hodine 45. minútach generálovi Gusarovovi bol zaslaný rádiogram s príkazom sústrediť 31 32 31 RGVA, f. 4p, op. 4, d. 17, s. 10-31, rukou písané príspevky do vysielania moskovského rozhlasu pre Slovensko. 32 RGVA, f. 4p, op. 27, d. 12, s. 12, zápis v knihe tábora č. 188, podpísaný je Jozef Žihala z Košíc.
