Perkár, Martin - Simon Attila - Tokárová, Zuzana: Cena víťazstva. Odvlečenie obyvateľov z územia Československa, Maďarska a Poľska do Sovietskeho zväzu v rokoch 1944-1945 (Šamorin-Košice, 2017)
Stanislav Mičev: Slováci v zajateckých táboroch NKVD
36 Stanislav Mičev zajatých Slovákov na stanici Fedorovka, Stalinskej železnice a trasnportom č. V II - 8275 je potrebné dopraviť ich do Usmanského tábora NKVD č. 82 Voronežskej oblasti. S Generálnym štábom Červenej armády je otázka odtransportovania Slovákov do Usmani odsúhlasená. Transportu Slovákov velí môj zástupca plukovník s. Soprunenko. Orientačne transport príde do Usmane 18. novembra tohto roku“.33 Ešte pred odchodom sa ujala myšlienka na vytvorenie Pluku slovenských dobrovoľníkov. Nie všetci zajatci samozrejme mali rovnaký názor. Niektorí poukazovali na porušenie vojenskej prísahy, iní nechceli ďalej bojovať. Napriek názorovým rozdielom bol však Pluk slovenských dobrovoľníkov skutočnosťou a jeho slávnostný nástup sa uskutočnil 13. novembra 1943, a tu boli prečítané aj prvé vyhlásenia, v ktorých sa dištancovali od slovenskej vlády a poukázali na to, že sa necítia byť zajatcami a chcú vstúpiť do československej brigády plk. Svobodu. Pluk mal celkom tri prápory o sile 2 156 mužov.34 35 Potom už nasledoval transport do zajateckého tábora: „Naša cesta vlakovým transportom končila koncom novembra v tábore v Usmani (...) tábor v Usmani sústreďoval asi 2 000 dobrovoľníkov, ktorí sa už v tábore nazývali so súhlasom československého i ruského velenia: Pluk slovenských dobrovoľníkov v ZSSR, čím sa aj zo strany Rusov priznávalo naše osobité postavenie, t.j. že nie sme obyčajní vojnoví zajatci (...).“}5 Ak sa niektorí slovenskí zajatci domnievali, že sa nenachádzajú v tábore pre vojnových zajatcov, ale sú v internačnom tábore mohli mať v zásade pravdu. Podľa dochovaných dokumentov je tábor č. 82 v systéme GUPVI NKVD známy len od novembra 1944. V dobe príchodu slovenských zajatcov išlo podľa všetkého o Usmanský tábor ľudového komisariátu vnútra pre vojnových zajatcov a zvláštny kontingent doložený v dokumentoch už z apríla 1943, ktorý bol následne premenený na Usmanský tábor GUPVI NKVD č. 82. Neskôr bol niekedy v júni 1945 prečíslovaný na tábor č. 95 a zanikol pravdepodobne v druhej polovici roku 1946.36 Slovenskí zajatci to napriek mnohým úľavám nemali vôbec ľahké. Napriek zvýšeným stravovacím normám oproti bežným zajateckým táborom, menej prísnemu režimu a pomerne prijateľným ubytovacím podmienkam sa nevyhli zdravotným komplikáciám. Tieto vyvrcholili epidémiou škvrnitého týfu, ktorý sa však vďaka obetavosti slovenských lekárov podarilo zažehnať. Okrem toho samozrejme zo strany orgánov NKVD prebiehali previerky. „Celkove preverovanie našich príslušníkov dopadlo tak, že mizivý počet vojakov nebol preverený a tí ostali v lágri ako zajatci.“37 33 RGVA, f. Ip, op. 9e, d. 1, s. 99-103. 34 MIČIANIK, P. Slovenská armáda IV... 35 REHÁK, Alexander. Spomienky šéflekára Druhej Paradesantnej Brigády, [online], [cit. 2017-05-01]. Dostupné na internete: <http://www.szpb.sk/para.htm> Zajatecký tábor bol v Usmani vo Voronežskej oblasti. Slovenskí zajatci tam dorazili 25. novembra 1943. 36 BYSTROV, Vladimír. Prúvodce ríši zla. Praha : Academie, 2006, s. 665-666. Napríklad P. Mičianik vo svojom rukopise (MIČIANIK, P. Slovenská armáda IV...) uvádza: „Niektorí slovenskí dôstojníci si preto naivne predstavovali, že Usmaň je internačný tábor.“ Na základe dostupných faktov to však podlá všetkého tak bolo. Napriek tomu Petrov v dokumente hovorí o tábore č. 82, aj keď sa tu nezmieňuje o tom či ide o tábor GUPVI. Aj uvedené fakty svedčia o nehodnovernosti niektorých údajov a o ich ťažkej verifikácii. 37 REHÁK, A. Spomienky...
