Perkár, Martin - Simon Attila - Tokárová, Zuzana: Cena víťazstva. Odvlečenie obyvateľov z územia Československa, Maďarska a Poľska do Sovietskeho zväzu v rokoch 1944-1945 (Šamorin-Košice, 2017)
Stanislav Mičev: Slováci v zajateckých táboroch NKVD
30 Stanislav Mičev V tejto situácii odišla, ale už na Blízky východ v júli 1940 tretia skupina legionárov v počte 75 vojakov a pplk. Svoboda odišiel vyjednávať o ďalšom osude príslušníkov jednotky. Dochádzalo k stále sa stupňujúcemu napätiu medzi velením jednotky a sovietskymi orgánmi, ktoré sa snažili presadzovať svoju politickú líniu. Viedlo to k sťažnostiam a nespokojnosti. Naďalej však prebiehali rokovania s československou stranou v exile. Nakoniec československá vláda dosiahla dohodu o odsune príslušníkov jednotky až na 90 jej príslušníkov, ktorí mali tvoriť základ budúcej československej jednotky na východe. Postupne v čase od 18. februára do 21. mája 1941 bolo na Blízky východ odsunutých 476 legionárov v ôsmich transportoch. Z tohto obdobia máme údaj, že k 15. aprílu mala jednotka vo svojom stave 128 Čechov, 28 Slovákov a jedného Žida, teda celkom 157 príslušníkov. Podľa sovietskych prameňov zostalo v tábore 161 osôb, z čoho dvaja boli na úteku. V tábore bola skupina okolo 20 osôb, ktorí v žiadnom prípade nechceli opustiť územie ZSSR. Bola tu aj skupina 9 ľudí, ktorí boli označení za nespoľahlivých a ich materiály boli postúpené UPVI NKVD k ďalšiemu šetreniu. Napadnutie ZSSR nacistickým Nemeckom spôsobilo, že celkom 85 z celkového počtu 128 zajatcov sa pripojilo k žiadosti „zúčastniť sa spoločne s Červenou armádou likvidácie nemeckého fašizmu“. Počet internovaných sa znižoval ich využívaním na rôzne úlohy - pomoc hospodárstvu alebo poverenie špeciálnymi úlohami. Napríklad vedenie rozviedky generálneho štábu Červenej armády 10. júla vzalo z tábora 17 ľudí určených na operatívnu činnosť. Koncom júla tak bolo v tábore celkom 91 ľudí. Títo boli zo Suzdalu premiestnení do Oraniek a odtiaľ 5. februára 1942 88 zostávajúcich príslušníkov odišlo do Buzuluku, kde sa začala formovať československá vojenská jednotka v ZSSR.12 Slovenskí vojnoví zajatci a internovaní v priebehu Velkej vlasteneckej vojny Slovenská armáda ako prvá po boku armády nacistického Nemecka vstúpila na územie Sovietskeho zväzu. Už o mesiac v bitke o Lipovec 22. - 23. júla 1941 padlo do zajatia prvých 50 príslušníkov slovenskej armády, z čoho boli 2 dôstojníci. Časti z nich sa podarilo zo zajatia uniknúť, no celkom 19 mužov, z toho 1 dôstojník, ostali v sovietskom zajatí. Po zajatí sa samozrejme dostali do rúk dôstojníkov NKVD, ktorí začali s ich vypočúvaním. Samostatne bol vypočúvaný poručík A. Hirner. Ten bol nakoniec umiestnený do zajateckého tábora č. 95 v Jelabuge. Zajatí vojaci boli eskortovaní najskôr do Odesy a odtiaľ do zajateckého tábora. Stalo sa tak 20. augusta.13 Ďalší slovenskí zajatci sa dostali do sovietskych rúk v priebehu decembra 1941 v súvislosti s bojmi Rýchlej divízie na rieke Mius. Divízia mala celkom 61 nezvestných, z čoho bol jeden dôstojník, to znamenalo, že sa ocitli v zajatí. Bol medzi nimi aj poručík Ján Drugda, ktorého zajatie sovietska strana aj propagandistický využila, keď hovoril aj do rozhlasu. Napriek tomu, že bol dôstojník, bol z neznámych príčin zaradený do pracovnej činnosti a to v Karagande spolu s ďalšími tridsiatimi slovenskými zajatcami. Tu prekonal týfus, ktorému 12 Český a slovenský legion v SSSR (1939 - 1945). [online], [cit. 2017-05-01], Dostupné na internete: <www.czechpatroits. com/csmu/cslegion.php> 13 Bližšie pozri: HIRNER, Anton. Boje za frontom. Bratislava : Pravda, 1986, s. 26-41.
