Perkár, Martin - Simon Attila - Tokárová, Zuzana: Cena víťazstva. Odvlečenie obyvateľov z územia Československa, Maďarska a Poľska do Sovietskeho zväzu v rokoch 1944-1945 (Šamorin-Košice, 2017)
Mateusz Gniazdowski - Dariusz Rogut: Odvlečenie občanov Polska do Šovietskeho zväzu v rokoch 1944 - 1945
Odvlečenie občanov Poľska do Sovietskeho zväzu v rokoch 1944 - 1945 115 proti poľskému odboju v rokoch 1944 - 1953d Ruskí komentátori často ťažko prijímajú fakt, že Armia Krajowa bojovala za nezávislé Poľsko na poľskom území a že prítomnosť vôjsk NKVD bola v Poľsku rozhodujúcim faktorom, ktorý umožnil komunistom uchopiť a zachovať moc. Bez NKVD by nemali orgány komunistickej moci šancu vydržať, nemali totiž dostatočnú podporu spoločnosti. Ešte pár mesiacov skôr však poľská emigračná vláda a jej podriadený poľský odboj pristupovali k Červenej armáde ako k „spojencovi našich spojencov“. Je to dodnes predmetom sporov a kontroverzií, podľa časti historikov to bola naivita a chyba. V súvislosti s vojenskými porážkami Wehrmachtu a približovaním sa Červenej armády Armia Krajowa (AK) na poľských územiach začala akciu „Burza“ (búrka). Bol to ozbrojený boj proti Nemcom, ktorý mal umožniť AK oslobodzovanie jednotlivých oblastí pred príchodom sovietskych jednotiek, prípadne v spolupráci s nimi. AK a civilné orgány mali vítať sovietsku armádu ako fungujúce, legálne orgány miestnej moci. Realita bola však iná. Keď sa sovietske blížili k Vilniusu v druhej polovici roku 1944, Armia Krajowa začala neúspešnú operáciu oslobodzovania mesta, ktorá mala podporiť sovietske ťaženie. V dôsledku tejto pomoci Sovieti odzbrojili a zajali skoro 7 tisíc vojakov Armii Krajowej. Podobné príbehy boli aj na južnejšom úseku frontu v oblasti Ľvova. Až v odpovedi na odzbrojovanie a represálie začala AK vystupovať proti sovietskym jednotkám. Len na území dnešného Poľska, už za riekou Bug, od októbra 1944 do januára 1945 bolo zadržaných 13 142 osôb, medzi ktorými bolo podľa sovietskych zdrojov 9 010 vojakov AK. Vlna perzekúcií postihla rýchlo región Bialystok, ktorý bol v rokoch 1939 - 1941 okupovaný Sovietmi. V priebehu niekoľkých novembrových dní orgány SMERŠ a NKVD zajali 1 200 vojakov AK a ostatných odbojových organizácií. Podobne to vyzeralo aj v iných regiónoch Poľska. Postupne sa v sovietskych táboroch ocitlo niekolko desiatok tisíc Poliakov, v tom vyše 30 tisíc internovaných, vyše desať tisíc zavretých vo filtračných táboroch a vyše desať tisíc odsúdených v nápravno-pracovných táboroch.3 4 Sovietske perzekúcie nadobudli „legálny“ charakter vo chvíli, keď vznikol tzv. Poľský výbor národného oslobodenia (PKWN). Tento plne kontrolovaný a podriadený Moskve orgán podpísal 26. júla 1944 dohodu o vzťahoch medzi sovietskym vojenským velením a poľskými orgánmi. Vyplývalo z nej, že PKWN súhlasí s prevzatím poľského civilného obyvateľstva v oblasti vojenských operácií pod sovietsku právomoc, pričom nebola definovaná veľkosť týchto zón. Za bezpečnosť a verejný poriadok boli v nich zodpovedné veliteľstvá frontov a štruktúry NKVD, ktoré tieto „právomoci“ ochotne využívali. Šírku frontovej zóny v rozsahu 60 až 100 km schválil Štátny výbor obrany Sovietskeho zväzu až 20. februára 1945.5 3 MOTYKA, Gregorz. Na bialych Polaków oblawa. Wojska NKWD w wake z polskim podziemiem 1944 - 1953. Krakow : Wydawnictwo Literackie, 2014, 516 s. 4 ZWOLSKI, Marcin. Represje wobec ludnošci cywilnej po wkroczeniu Armii Czerwonej w latach 1944 - 1945. In: SZAROTA, Tornász - MATERSKÍ, Wojciech (Eds.). Polska 1939 - 1945. Straty osobowe i ofiary represji pod dwiema okupacjami. Warszawa : Instytut Pamiçci Narodowej, 2009, s. 275,289-290. 5 ŽENCZYKOWSKI, Tadeusz. Polska lubelska 1944. Warszawa : Editions Spotkania, 1990, 337 s. WIERZBICKI, Marek. Polska lubelska (1944 r.). In: OSINSKI, Tornász - MAZUR, Máriusz (Eds.). Dzieje Lubelszczyzny 1944 - 1956. Aspekty polityczne. Lublin : Instytut Pamiçci Narodowej, 2016, s. 73-86.
