Perkár, Martin - Simon Attila - Tokárová, Zuzana: Cena víťazstva. Odvlečenie obyvateľov z územia Československa, Maďarska a Poľska do Sovietskeho zväzu v rokoch 1944-1945 (Šamorin-Košice, 2017)

Erzsébet Molnár D.: Odvlečenie madarského obyvatelstva z územia Podkarpatskej Rusi

108 I Erzsébet Molnár D.

Je známe, že rozkaz povolávajúci na „málenkij robot“, ktorý sa objavil 13. novembra 1944, zaväzoval podkarpatských mužov maďarskej a nemeckej národnosti vo veku 18-50 rokov prihlásiť sa na najbližšom sovietskom vojenskom veliteľstve. Na základe dostupných údajov však príslušné orgány brali mimo osôb patriacich do danej vekovej skupiny - nedbajúc na vyznačenú vekovú hranicu - aj mladistvých a deti, ktorí ešte nedovŕšili 18 rokov, ako aj osoby nad 50 rokov. Napríklad najstarší odvlečený muž z Berehova sa narodil v roku 1868, čo znamená, že v roku 1944 mal 76 rokov.11

Potom ako na najbližšom mestskom veliteľstve zhromaždili ľudí z okolitých miest, pustili ich pešo na cestu s prísnym ozbrojeným vojenským sprievodom k zbernému a rozdeľovaciemu táboru do Svalovej: „(...) sprevádzali a bili nás ruskí vojaci a partizáni, tak sme šli do Svalovej (,..)“.u

Cestou prenocovali v nevykúrených budovách, ale stávalo sa aj to, že v chladnom novembri museli stráviť noc pod holým nebom. Mnohí prišli do Svalovej už chorí. Napríklad reformovaný kňaz z Nového Sela píše vo svojej správe nasledovné: „vzali takmer 200 reformovaných mužov do zajateckého tábora, ktorý bol zriadený v kasárni vo Svalovej. Z nich jeden omdlel už v Brehoch, a domov ho priviezli mŕtveho. Tohto nášho brata podlá prísneho nariadenia staničného veliteľstva v Brehoch sme pochovali bez akejkoľvek pocty a hlasu zvonov vyrieknutím tichého Otčenáša. Z odvlečených mužov sa viacerí vrátili domov chorí, z nich dvaja zomreli na následky choroby, 3 mŕtvych priviezli domov zo Svalovej, troch zas pochovali tam.“li 12 13

Zberný tábor vo Svalovej vybudovali sovietske orgány z bývalej kasárne maďarských honvédov a stal sa súčasťou toho systému lágrov, ktorého centrum bolo v Starom Sambore.14 „Budovy, tehlové domy obsadili dôstojníci, zamestnanci veliteľstva (...) zajatcov umiestnili do zapáchajúcich stajní, kde bolo vzduchu len sotva. “15

V jednom z memoárov popisujúcom podmienky deportácie sa zberný láger vo Svalovej opisuje ako „inštitúcia pre marenie ľudí“ (emberaszaló): „Ráno sme sa vybrali do Svalovej, do emberaszaló. Tu nás už očakával drôtený plot. Tu sa nás, karpatských Madárov, stretli už tisíce, a priviezli sem aj vojakov zajatých už v Čope. Uvítanie ako aj starostlivosť sa rovnalo nule, rovnako ako doteraz. Zvyšky jedla donesené z domu zmiernili náš hlad, samozrejme len tým, ktorým ešte niečo ostalo. O niekolko dní na to sme dostali nejakú fazuľovú polievku, (...) takto sme vozili na chrbte drevo z lesa a tehly ku mostu na Latorici.“16

11 DAZO Berehovo, f. P-14, op.l, od. zb. 215, 12.

12 Spomienky Pála Jana (národ. 1925) z obce Cornij Potik (Feketepatak), ktorý prežil deportácie na tzv. „málenkij robot“. Dátum vyhotovenia rozhovoru: apríl 2006.

13 Tiszántúli Református Egyházkerületi és Kollégiumi Levéltár (Archív potiského reformované dištriktu, TREKL) Debrecen, f. Püspöki Hivatal iratai, igazgatási iratok - I. c. 462.

14 BOTLIK, József. Közigazgatás és nemzetiségi politika Kárpátalján II. A Magyarországhoz történt visszatérés után 1939 - 1945. Nyíregyháza : a Nyíregyházi Főiskola Ukrán és Ruszin Filológiai Tanszéke, 2005, s. 250.

15 NAGY, Jenő. Megaláztatásban. Ungvár; Budapest : Intermix Kiadó, 1992, s. 12.

16 Spomienky Endreho Baráta z obce Velika Palad (Nagypálad), ktorý prežil deportácie na tzv. „málenkij robot“, Dátum vyhotovenia rozhovoru : 1989.