Perkár, Martin - Simon Attila - Tokárová, Zuzana: Cena víťazstva. Odvlečenie obyvateľov z územia Československa, Maďarska a Poľska do Sovietskeho zväzu v rokoch 1944-1945 (Šamorin-Košice, 2017)
Erzsébet Molnár D.: Odvlečenie madarského obyvatelstva z územia Podkarpatskej Rusi
Odvlečenie maďarského obyvateľstva z územia Podkarpatskej Rusi I 107 mnienke, že ide len o bežné zaevidovanie, sa 18. novembra vrátili na svoje registračné miesta len preto, aby mohli dostať späť svoje doklady. Vtedy však už nemali možnosť na návrat domov.7 Zozbieranie mužov určených na deportáciu uľahčovala na viacerých miestach tá okolnosť, že bezprostredne po vstupe sovietskych vôjsk, prípadne po odchode frontu, ich odvelili na rôzne verejné práce, na stavbu mostov, ciest, či v prípade Mukačeva na stavbu letiska. Keď v polovici novembra 1944 v meste Mukačevo a jeho okolí dalo bubnovanie obecného zriadenca na vedomie, že všetci muži vo veku 18-50 rokov sa musia zaregistrovať na určenom mieste s jedlom dostačujúcim na tri dni, aby sa mohli zúčastniť rekonštrukčných prác, muži zo sídel Palanok, Pidhorod, a Mukačevo už určitú dobu pracovali vonku na mukačevskom vojenskom letisku. NKVD od 1. novembra 1944 verbovala ľudí na práce na letisku. Pracovali tu predovšetkým Maďari a Nemci. Teda keď sa v novembri objavila výzva, že každý muž vo veku 18-50 rokov je povinný prihlásiť sa v Rákócziho kaštieli na verejné a rekonštrukčné práce, títo muži si právom mohli myslieť, že aj v tomto prípade ide o podobné práce. V deň zhromaždenia, 18. novembra, v prípade skupiny ľudí, ktorí pracovali na letisku, oddelili Maďarov a Nemcov od ostatných národností a nahnali ich do kaštieľa. Tých, ktorí sa označili za Slovákov alebo Rusínov, poslali domov. K tým, ktorí boli nahnaní do kaštieľa sa pridala veľká skupina mužov, ktorý buď dostali predvolanie, alebo sa prihlásili dobrovoľne. Ráno 19. novembra vypravili peší pochod pozdĺž rieky Latorica do Svalovej a neskôr aj ďalej.8 Rovnako konali aj v prípade obyvateľov mesta Vynohradiv a okolia, ktorí mali za úlohu obnovenie zničeného mostu na rieke Tisa. Týmto ľudom nariadili odísť na rekonštrukciu mostu už hneď po prechode frontu. Po objavení rozkazu sa stavba mosta zastavila, ľudí teda už nebolo potrebné zhromaždiť, a všetkých odprevadili do župného domu vo Vynohradive: „Prišiel taký rozkaz, že treba odísť na trojdňovú robotu k Tise stavať most. Medzitým ma vo Vynohradive zobrali do župného domu (h.).“9 Čo sa týka veci zhromažďovania ľudí, väčšina pamätníkov sa odvolávala na bubnovanie obecného zriadenca. Podľa ich výpovedí sa rozkaz oznamujúci povinnú registráciu bubnoval každý deň od rána do večera, vo viacerých prípadoch sa dokonca oznámilo aj to, že rodinu tej osoby, ktorá spadá do tejto vekovej kategórie, a neprihlási sa, popravia: „Bubnovalo sa, že každý muž vo veku 18-50 rokov sa musí okamžite prihlásiť na trojdňovú prácu, so zásobami potravín na tri dni a s prikrývkou (...) Vybubnovali to ani nie raz, ale každú hodinu, od rána do večera, a dokonca sa bubnovalo aj to, že tomu, kto sa neprihlási, celú rodinu vyvraždia.“10 7 DUPKA, György - KORSZUN, Alekszej. A „malenykij robot“ dokumentumokban. Ungvár; Budapest : Intermix Kiadó, 1997, s. 16-18. 8 STARK, Tamás. „Budapest felé fordultak védelemért...“. In: FEDINEC, Csilla - VEHES, Mikola (Eds.). Kárpátalja 1919 - 2009. Budapest : Argumentum; MTA Etnikai-nemzeti Kisebbségkutató Intézete, 2010, s. 249. 9 Spomienky Andrása Zsendelya (narod. 1926) z obce Diula, ktorý prežil deportácie na tzv. „malenkij robot“. Dátum vyhotovenia rozhovoru: október 2006. 10 Spomienky Andrása Nagya (narod. 1925), z mesta Berehovo, ktorý prežil deportácie na tzv. „malenkij robot“. Dátum vyhotovenia rozhovoru: júl 2006.
