Dohányos Róbet et al. (szerk.): Národnostné menšiny na Slovensku 2004 (Somorja-Dunaszerdahely, 2005)
1. Vybrané šstúdie z oblasti života národnostných menšin
Národnostná a jazyková príslušnosť... 67 Poliakov o 129 osôb (5,0 %) a počet Chorvátov je podľa materinského jazyka vyššľ o 98 osôb (11 %). Situácia je opačná v prľpade dvoch národných spoločenstiev: počet osôb s ukrajinským materinským jazykom je o 2 935 nižší než podľa národnosti (-27,1 %), v prípade Srbov je nižší o 23 osôb (-5,3 %). V prvom prľpade možno rozdiel pripísať neistotám pri ukrajinsko-rusínskej etnickej príslušnosti. (Rusínska národnosť sa prvýkrát objavila na zozname národností pri sčítaní ľudu v roku 1991, predtým boli Rusíni - poväčšine zaradení do kategórie ukrajinská národnosť.) Vysvetlením rozdielu od všeobecných trendov pri údajoch o srbskej národnosti môže byť ich malý počet. Rozdiely ukazovateľov dvoch etnických príslušností vo väčšinových a menšinových spoločenstvách možno vysvetliť pozíciou, (aj) váhou dvoch premenných v (československom verejnom živote, úradnej praxi. Národnostná príslušnosť bola počas dlhého obdobia jediným oficiálnym údajom poukazujúcim na etnickú viazanosť. Môžeme ju pokladať aj za manifestačný (viditeľný) ukazovateľ, kedže celé desaťročia bola vyznačená na rôznych tlačivách, dotazníkoch, v minulosti aj na občianskych preukazoch. Môžeme povedať, že medzi otvoreným prijímaním nejakého národného puta a deklaráciou príslušnosti k danej menšine je silná súvislosť, ktorej miera je pri každej národnosti iná. Príslušnosť podľa materinského jazyka však zostáva ukrytá, kedže v úradnom styku nefigurovala a medzi otázky sa dostala len pri sčítaní ľudu. Príslušnosť k materinskému jazyku zároveň predstavuje pre každé etnikum „etnický potenciál“, z ktorého sa dané spoločenstvo reprodukuje, pričom hlásenie sa k určitej národnosti je „realizovanou“ etnickou deklaráciou. Preto nie je veľmi smelé predpokladať, že hlásiť sa príslušnosti k národnosti predpokladá silnejšiu väzbu (skutočnú, imaginárnu alebo žiadanú) než je to v prípade materinského jazyka. Počet príslušníkov tých národných spoločenstiev, kam patria viacerí podľa národnosti než podľa materinského jazyka, rozširujú tí, čo prichádzajú z iných etnických kultúr. Tie sú príťažlivé pre členov iných etnických spoločenstiev. Národné spoločenstvá, ktoré majú viac príslušníkov podľa materinského jazyka, nie sú schopné reprodukovať „celý“ svoj etnický potenciál. Vo všeobecnosti menší či väčší počet ich členov zmení svoju etnickú príslušnosť. Môžeme to sformulovať aj tak, že prvé spoločenstvá asimilujú, kým tie druhé sa skôr asimilujú. Interetnická pozícia tých druhých je priaznivejšia vtedy, keď je rozdiel medzi ich počtom podľa národnosti a materinského jazyka čo najnižší. Na to, aby sme reálne mohli zhodnotiť rozdiely medzi príslušnosťou podľa materinského jazyka, respektíve národnosti, sa nemôžeme uspokojiť iba s analýzou údajov z roku 2001. Musíme si vziať pod drobnohľad pomerne dlhšie obdobie, v našom prľpade zmeny týchto ukazovateľov v dôsledku etnických procesov v 90. rokoch.
