Lelkes Gábor - Tóth Károly (szerk.): Nemzeti és etnikai kisebbségek Szlovákiában 2007 (Somorja-Dunaszerdahely, 2008)
Tibor Loran: L'udský kapitál u marginalizovaných Rómov z aspektu edukácie a potrieb znalostného trhu práce
Ľudský kapitál u marginalizovaných Rómov... 41 tou zložkou ľudského kapitálu podľa ekonomizujúceho chápania je vzdelanie ako nemerateľný kapitál, ktorý analogicky finančnému kapitálu prináša svojmu vlastníkovi zisk v podobe príslušného spoločenského postavenia a z neho plynúcich ekonomických a sociálnych výhod. 1/ tomto zmysle je vzdelanie interpretované ako investícia do ľudských schopností“). T. Loran (2007, s.107) z hľadiska sociálnej andragogiky, najmä v súvislosti s marginalizovanou a exkludovanou rómskou populáciou existenčne žijúcou v segregovaných osadách a mestských getách, vymedzuje jej ľudský kapitál nasledovne: Je to „všetko to, čo Rómovia ako skupina, či komunita nadobúdajú už v priebehu intencionálnej socializácie a nadobudnú až po starobu, nimi osvojené a vrodené vlastnosti, znalosti, poznatky získané učením v školskom i mimoškolskom prostredí. Tiež ich všeobecnú prax i schopnosti, spôsobilosti využívať svoj dispozičný potenciál ľudského kapitálu, ako aj nazhromaždených skúsenosti iných“). J. Pichňa (In Porubčinová, 2004, s. 5) definuje ľudský kapitál ako „celok hodnôt spätých s ľudskou bytosťou, ktoré majú prinášať ďalšie nadhodnoty. Jeho obsahom sú fyzické a psychické vlastnosti vrodené, (napríklad, fyzická zdatnosť, schopnosť organizačnej, koncepčnej práce, či pozorovacie schopnosti), osobné vlastnosti získané (osvojené výchovou a vzdelávaním a súvisiace s hodnotovou orientáciou človeka) a kvalifikovanosť3 (ktoré tvorí školská profesijná pripravenosť, profesijná prax a individuálne vlastnosti). Obsah ľudského kapitálu je možné vyjadriť aj prostredníctvom vlastnosti ako kreativita, intelektualita, všestrannosť, humanita“ ). A. Čaplanová (In Ďobeš, 2003, s.l) ľudský kapitál vymedzuje ako „súhrn vrodených a nadobudnutých schopností a vedomostí, ktorými ľudia disponujú“). D. Brožová (In Porubčinová, 2004, s. 5-6) nadobúdanie a formovanie ľudského kapitálu spája najmä s procesmi učenia sa,63 64 65 vzdelávania v rodine, na všetkých stupňoch škôl a so „skúsenosťami získanými ďalším školením a praxou pri práci i v ostatnom živote“). M. Ďobeš (2003, s.l) ľudský kapitál spoločnosti definuje ako „súhrn ľudského kapitálu všetkých jej členov, t.j. ako súhrn všetkých znalostí, zručností, kvalifikácií, vzorcov správania, hodnôt a motivácií, ktoré sa v spoločnosti nachádzajú... “. Časť zahraničných odborníkov zaoberajúcich sa problematikou ľudského kapitálu ho vníma ako bežnú súčasť súhrnu elementov, ktorý popri pôde, práci, finančnom a hmotnom kapitáli a technologickom pokroku ovplyvňuje ekonomický rast. Ľudský kapitál nevnímajú ako jeden z najvýraznejších a najvýznamnejších determinantov, ktorý vplýva a podmieňuje udržateľnosť ekonomického rastu spoločnosti a žiaducu kvalitu života čo najväčšieho počtu ľudí. Z takéhoto pohľadu nazerajú na ľudský kapitál napríklad J. Zeng (1997: 63 Kvalifikácia - „stupeň odbornej pripravenosti, súhrn schopností, vedomostí, zručností a návykov, ktoré umožňujú vykonávať určitú prácu na vyššej úrovni“ (Hotár, Paška, Perhács, 2000, s. 220). 64 Vlastnosti - „stále útvary zabezpečujúce určitú úroveň činností a spracovania, ktoré je charakteristické pre daného človeka. Delíme ich na motivačné, ktoré sa delia na vlastnosti, čo určujú smer činnosti, na vlastnosti všeobecne dynamické, čiže temperament, schopnosti, ktoré človeka robia schopným vykonávať historicky utvorené formy spoločensky užitočnej činnosti a na vlastnosti charakteru, ktoré podmieňujú vzťah človeka k sebe samému, k iným ľuďom, k práci, kultúrnemu dianiu. K týmto vlastnostiam osobnosti sa zaraďujú jednak trvalé prejavy svojráznosti osobnosti vzhľadom na požiadavky prostredia, napríklad, úprimnosť, poctivosť, presnosť a pod., ďalej zdanlivé charakteristické typy, ako je tajnotskár, pedant, intrigán, atď., ako aj vlastnosti spôsobu správania, ako mátovravnosť, skromnosť, drzosť, neúnavnosť, ťažkopádnosť, servilita a pod.“ (Pardel, Boroš, 1979, s. 511-512). 65 Učenie sa - „cieľavedomý proces spočívajúci v aktívnom a samostatnom osvojovaní si poznatkov a príkladov spoločenskej skúseností“ (Hotár, Paška, Perhács, 2000, s. 469).
