Lampl Zsuzsanna: Sociológia maďarov na Slovensku. 1. Slovenský a Maďar (Somorja, 2013)
I. Východiská
26 I. Východiská naopak. Nejde o to, že ‘doba nacionalizmu’ je iba súčet prebudenia a politického sebapotvrdenia toho alebo onoho, či ktoréhokoľvek národa. Ide skôr o to, že keď v dôsledku všeobecných spoločenských podmienok štandardizované, homogénne, centrálne udržiavané vysoké kultúry preniknú do celej populácie a nie iba do elitných menšín, vytvorí sa situácia, v ktorej dobre vymedzená, školstvom podopretá a zjednotená kultúra predstavuje takmer jediný taký celok, s ktorým sa ľudia dobrovoľne a často horlivo stotožňujú“ (cit. d. 55). Český autor Miroslav Hroch podáva tiež podrobne vykreslený obraz o vývine národov v Európe (Hroch, M. 1993). Národ je i podľa neho historickou kategóriou. Je to „široká sociálna kategória integrovaná ... nielen kombináciou viacerých objektívnych vzťahov (ekonomických, politických, jazykových, kultúrnych, náboženských, geografických, historických), ale aj ich subjektívnym odrazom v kolektívnom vedomí“ (cit. d. 4). Národ má tri základné zložky: 1. vedomie spoločnej minulosti, 2. husté jazykové a kultúrne väzby umožňujúce vyšší stupeň komunikácie medzi členmi skupiny než mimo nej, 3. koncepciu o rovnosti členov skupiny organizovanej ako občianska spoločnosť (cit. d. 5). Európske národy vznikali dvomi spôsobmi. V západnej Európe väčšinou „pod dominanciou jednej etnickej kultúry, v absolutistickej forme alebo v reprezentatívno-stavovskom systéme. Vo väčšine prípadov sa potom neskorý feudálny režim reformami alebo revolúciou transformoval v modernú občiansku spoločnosť súbežne s konštruovaním národného štátu ako spoločenstva rovných občanov. Na druhej strane vo väčšej časti strednej a východnej Európy ‘exogénna’ vládnuca trieda dominovala nad takými etnickými skupinami, ktoré obsadzovali kompaktné územie, ale nemali ‘vlastnú’ šľachtu, politickú jednotku alebo kontinuálnu literárnu tradíciu“ (cit. d.). V prípade tohto druhého typu „začiatok modernej etapy budovania národa môže byť datovaný od toho momentu, keď vybrané skupiny nedominantnej etnickej komunity začali hovoriť o svojej vlastnej etnicite a chápali ju ako potenciálny národ, ktorý má byť {potential nation-to-be)“ (cit. d. 6). Hroch hovorí o troch štrukturálnych fázach budovania národa, ktoré označuje ako fázy A, B a C. Vo fáze A „aktivisti sústreďovali svoje energie predovšetkým na vedecký výskum jazykových, kultúrnych, sociálnych a občas historických atribútov nedominantnej skupiny a na šírenie povedomia o nich - vcelku bez predkladania špecifických národných požiadaviek na nápravu nedostatkov (niektorí z nich ani neverili, že z ich vlastnej skupiny sa môže vyvinúť národ). V druhej perióde, vo fáze B, prišli ďalší aktivisti, ktorí sa snažili získať pre projekt vytvorenia budúceho národa čo možno najviac ľudí zo svojej etnickej skupiny, ‘prebudiť’ ich národné vedomie vlasteneckou agitáciou medzi nimi - zozačiatku spravidla bez väčšieho úspechu (...) no neskôr s čoraz silnejším ohlasom. Keď potom väčšia časť populácie vytvorila osobitú zásobu vlastnej národnej identity, vzniklo masové hnutie (fáza C)“ (cit. d. 6-7). K tomu, aby vznikol moderný národ, bolo treba vytvoriť, so spoločenskými procesmi v pozadí a súbežne s nimi22, i pocit stotožňovania sa so skupinou, t. j. národnú identitu. Národné hnutia, ktoré si vytýčili takýto cieľ a boli úspešné, obsahovali tieto štyri prvky: „1) krízu legitímnosti spojenú so sociálnym, morálnym a kultúrnym napätím, 2) nevyhnutný objem vertikálnej sociálnej mobility (z nedominantnej 22 Takýmito procesmi sú podľa Hrocha „(1) sociálna a/alebo politická kríza starého poriadku sprevádzaná novými napätiami a horizontmi; (2) nespokojnosť v signifikantných zložkách populácie; (3) strata viery v tradičné morálne systémy, predovšetkým úpadok náboženskej legitimácie, aj keď sa týka len malého počtu vzdelancov (nie iba tých, ktorí sú ovplyvňovaní osvietenským racionalizmom, ale aj tých, na ktorých majú vplyv iné prúdy disentu“ (cit. d. 10). Okrem toho zaraďuje sem aj mobilitu a komunikáciu. Čím bola spoločnosť mobilnejšia a čím viac komunikačných kanálov mali národní buditelia, resp. čím rozsiahlejšia bola komunikačná sieť, o to bol proces budovania národa úspešnejší.
