Lampl Zsuzsanna: Sociológia maďarov na Slovensku. 1. Slovenský a Maďar (Somorja, 2013)
I. Východiská
22 I. Východiská si vyžaduje odriekanie sa jedinca v prospech spoločenstva, je legitímne a má právo existovať“ (Renan 1882). Max Weber sa nezaoberá otázkou historickosti národa osobitne, no z jeho textov je zrejmé, že národ má podľa neho svoju predhistóriu, a to v rovine rasy, etnickej skupiny a rodu. Hoci Weber, ako si to aj sám priznáva, nepoužíva tieto pojmy - ani pojem národ - celkom jednoznačne, je isté, že ich odlišuje od pojmu národ. Vývinový proces sa začína tým, že ľudia, uvedomujúc si svoju rasovú príslušnosť, čiže pokrvný pôvod, sa združujú do etnického spoločenstva, to znamená „spoločenstva uvedomujúceho si svoju etnickú odlišnosť“. Na uvedomenie si toho potrebujú pre porovnanie nejaký základ, v dôsledku ktorého sa vzájomne na seba podobajú (preto), lebo sa od iných odlišujú. „Jazykové a náboženské rozdiely, ako aj značne odlišná ‘zvyková morálka’ - ktoré pri vytváraní pocitov etnickej spolupatričnosti a predstáv o pokrvnom príbuzenstve majú v tomto zmysle význam rovnocenný s dedenou telesnou postavou - sú spravidla dôsledkom odlišných životných podmienok ekonomického alebo politického charakteru, na ktoré sa daná skupina ľudi adaptovala. (...) K ostrému ohraničeniu oblasti, kde platí z ‘etnického’ hľadiska relevantná zvyková morálka, dochádza spravidla tým — pokiaľ nie je vyvolané príčinami ekonomického alebo náboženského charakteru -, že v dôsledku sťahovania alebo expanzie sa skupiny ľudí, ktoré žili predtým trvalé alebo občas od seba oddelene, sa stali bezprostrednými susedmi. Jednoznačné odlišnosti v spôsobe života — celkom nezávisle od objektívnej skutočnosti — potom vyvolávali na obidvoch stranách predstavu, že tieto skupiny sú si ‘pokrvne cudzie’“ (Weber 1992:100). Toto vedomie vedie ku kolektívnym konaniam, čo je ďalším štádiom na ceste ku vzniku národa. Uvedomovanie si spoločného pôvodu, inými slovami viera v spolupatričnosť sa nemusí zakladať na skutočnosti: „‘národný charakter’ - aspoň v konvenčnom ‘etnickom’ zmysle - má spoločnú s ‘ľudom’ nejasnú predstavu o tom, že všetko, čo vnímame ako ‘spoločné’, musí mať základ v nejakom spoločnom pokrvnom príbuzenstve. To platí i napriek tomu, že v skutočnosti nielen príležitostne, ale až príliš často sú ľudia, ktorí samých seba považujú za stelesnenie toho istého národného charakteru, z hľadiska pôvodu od seba oveľa vzdialenejší než takí, ktorí sa zaraďujú medzi nositeľov odlišných, prípadne protikladných národných charakterov“ (cit. d. 104.). Tu však už ani nie je podstatné, či ide o skutočný spoločný pôvod, nakoľko národ ako pocit spolupatričnosti má aj iné zdroje: sú to „rozdiely v sociálnej a ekonomickej diferenciácii a vnútornej mocenskej štruktúre, (...) spoločná politická pamäť, konfesionálne, ako aj jazykové spoločenstvo a nakoniec, samozrejme, aj typická telesná postava, vonkajší vzhľad“ (cit. d. 107.). Národ je teda v skutočnosti myšlienka, idea, pocit, nie však akýkoľvek, pretože má jednoznačný politický náboj: „pri pojme národ sa chtiac-nechtiac musíme spoliehať na súvislosť s politickou ‘mocou’. Musíme teda povedať, že ‘národný’ - ak vôbec označuje niečo jednoznačné - znamená zrejme nejaký zvláštny pátos, ktorý sa pre skupiny ľudí patriacich spolu v dôsledku spoločného jazyka, konfesie, zvykovej morálky alebo osudu prelína s ideou mocenskej formácie - existujúcej alebo nimi požadovanej politickej organizácie - ktorá je im vlastná“ (cit. d. 107). Príslušnosť k národu, „národná idea“, môže byť mnohoraká, môže sa prejaviť v rôznom správaní a kolektívnych aktoch (Weber 1996:30). Šíriteľom národnej idey je národná inteligencia: „sústredíme sa na dôverný vzťah, ktorý je medzi ‘národnou’ ideou a ‘prestížnymi’ záujmami jej zaviazaných osôb. V najskorších a najjedno značnej sich prejavoch táto idea v nejakej - hoci aj skrytej - forme obsahuje povesť o ‘poslaní’ danom prozreteľnosťou a od tých, ktorí boli oslovení pátosom predstaviteľov tejto idey, sa očakávalo, že sa k nej budú hlásiť. Skoršie formy tejto idey obsahovali aj predstavu o tom, že toto ‘poslanie’ sa môže naplniť práve - a výlučne len - tým, že sa budú starať o individuálnu svojbytnosť skupiny
