Lampl Zsuzsanna: Sociológia maďarov na Slovensku. 1. Slovenský a Maďar (Somorja, 2013)
I. Východiská
L 2 Základné pojmy a teórie 21 vosťou tak podivuhodne presadil, v mnohých krajinách zlyhal. Pod korunou svätého Štefana zostali Maďari a Slovania rovnako odlišní, akí boli pred osemsto rokmi. (...) Podstatou národa však je, aby jednotlivci mali mnoho spoločného a tiež aby všetci zabudli na mnohé veci. Žiadny Francúz nevie, či je Burgunďan, Alán, Taifal alebo Vizigót; každý francúzsky občan musí zabudnúť na Bartolomejskú noc, na masakre na juhu Francúzska v 13. storočí.“ Podľa Renana teda národ vzniká historickým vývinom, je prostriedkom zjednocovania, homogenizácie obyvateľstva, pričom ako spirituálna kategória je produktom a vyjadrením spoločnej vôle. Zjednocovanie je výsledkom násilia, konečným produktom je štátny národ, ktorý sa však viaže na heroickú minulosť a jej dedičstvo, čiže nepostráda ani kultúmo-národný prvok12. Moderný národ má podľa Renana „hlboký dôvod svojej existencie“, a podrobne hovorí o príčinách, ktoré pri vzniku moderných národov nezohrávali podstatnú úlohu: sú to rasa13, t. j. etnikum, jazyk14, kultúra, náboženstvo, záujmy, územie15. Vďaka čomu vzniká teda moderný národ? A čím vlastne je? Podľa Renana „národ je duša, duchovný princíp“, ktorý má dva piliere. Jedným pilierom je dedičstvo minulosti, druhým je súčasná vôľa a dohoda, ktorá deklaruje, že daný ľud chce žiť spolu: „Národ je teda jedna veľká solidarita utvorená pocitom obetí, ktoré sme priniesli, a obetí, ktoré sme pripravení prinášať v budúcnosti. Predpokladá minulosť; v prítomnosti je však zhrnutý v konkrétnom fakte: je to súhlas, jasne vyjadrená túžba pokračovať v spoločnom živote. Existencia národa je (prepáčte za metaforu) každodenný plebiscit, tak ako je existencia jednotlivca ustavičným potvrdzovaním života. (...) Vôľa národov je, v konečnom dôsledku, jediným legitímnym kritériom, k nemu sa musíme vždy obracať. (...) Vôľa ľudí sa mení; no existuje niečo tu na zemi, čo by sa nemenilo? Národy nie sú niečo večné. Mali svoj začiatok, budú mať svoj koniec. Budú pravdepodobne nahradené európskou konfederáciou. To však nie je zákon storočia, v ktorom žijeme. V súčasnosti je existencia národov dobrá, ba nevyhnutná. Ich existencia je zárukou slobody, ktorá by sa stratila vo svete, kde by bol iba jeden zákon a jeden vládca“ (...). „Veľké zoskupenie ľudí zdravej mysle a teplého srdca tvorí morálne svedomie, ktoré sa nazýva národ. Pokiaľ toto morálne svedomie preukazuje svoju silu obeťami, ktoré 12 Porovn. Dieckhoff, cit. d. 10. 13 „Etnografické hľadisko v konštituovaní moderných národov nemalo význam. (...) Pravda je taká, že niet čistej rasy, a zakladať politiku na etnografickej analýze znamená stavať ju na chiméru. ... Ľudské dejiny sa zásadne líšia od zoológie. ... Nikto nemá právo chodiť po svete a skúmať lebky ľudí, potom ich chytiť za krk a povedať: ‘Ty si naša krv; ty patríš medzi nás ľ Okrem antropologických znakov existuje rozum, právo, spravodlivosť, pravda, krása, ktoré sú rovnaké pre všetkých. Takáto etnografická politika nie je bezpečná. Dnes ju využívate voči iným, zajtra sa obráti voči vám“ (Renan 1882). 14 „V človeku je niečo vyššie než jazyk: je to vôľa. Vôľa Švajčiarska byť jednotné napriek rôznosti jeho jazykov je faktom omnoho dôležitejším než podobnosť dosiahnutá často šikanovaním. (...) Či nemôžeme mať rovnaké city a myšlienky, mať radi tie isté veci v rôznych jazykoch? (...) Politický význam, ktorý sa pripisuje jazykom, pochádza z toho, že ich považujú za rasové znaky. Nič nie je falošnejšie. (...) Jazyková podobnosť ani v začiatkoch neznamenala zároveň aj podobnosť rasy. (...) Jazyky sú historické formácie, ktoré hovoria málo o krvi tých, ktorí nimi rozprávajú. (...) Toto uvažovanie o výlučnosti jazyka, ako aj značná pozornosť, ktorá sa venuje rase, má svoje úskalia a nepríjemnosti. Jeho prehnaním sa uzavrieme do určitej kultúry, ktorá sa považuje za národnú; ohraničujeme sa, uväzňujeme sa v nej. Opustíme svieži vzduch, ktorý vdychujeme na širokom poli ľudstva, aby sme sa uzavreli do tajných zborov spoluvlastencov. Niet horšieho pre ducha, otravnejšieho pre civilizáciu. Nebuďme neverní základnému princípu, podľa ktorého je človek rozumná a morálna bytosť viac než ako je zakotvený v takom či onakom jazyku, je príslušníkom takej či onakej rasy, účastníkom takej či onakej kultúry. Pred francúzskou kultúrou, nemeckou kultúrou, talianskou kultúrou existuje kultúra ľudská“ (cit. d.). 15 „Územie poskytuje substrát, pole pre boj a prácu; človek dáva dušu. Človek je všetko v tej posvätnej formácii, ktorá sa nazýva ľud. (...) Materiálne prvky sú nepostačujúce. Národ je duchovný princíp, (...) duchovná rodina, nie skupina determinovaná konfiguráciou pôdy“ (cit. d.).
