Hardi Tamás et al. (szerk.): Magyar-szlovák agglomeráció Pozsony környékén (Győr-Somorja, 2010)
Obsah
34 Devan Jagodič Suburbanizácia ako špecifická fáza „životného cyklu“ veľkých miest" zažila v Európe veľký rozmach od začiatku 70. rokov 20. storočia. V posledných desaťročiach sa územia obklopujúce mnohé európske mestá zmenili na nepoznanie. V prihraničných pásmach bola suburbanizácia často brzdená fyzickými, administratívnymi alebo „psychologickými“ bariérami, ktoré bránili mestám v rozrastaní sa do svojho prirodzeného vidieckeho zázemia. Nedávne zrýchlenie európskych integračných procesov spolu s harmonizáciou trhov prispieva k odstraňovaniu týchto bariér a umožňuje nerušený rozvoj tokov rezidenčnej mobility. Suburbanizačné procesy vo všeobecnosti spôsobujú celú škálu sprievodných účinkov. Mnohé z nich možno pozorovať aj v prihraničných oblastiach. Decentralizácia obyvateľstva v nových periférnych rezidenčných zónach napríklad prináša výrazný nárast miery dochádzania z domu na pracovisko a následne osobnej automobilovej dopravy, čo nevyhnutne zhoršuje problém znečistenia životného prostredia. Okrem toho, vidiecka krajina na periférii preberá stále viac mestských prvkov, čím riskuje stratu svojej identity a postupné pretvorenie na nemiesto (Augé, 1992). V neposlednom rade, ako to popisuje Sennet (1970), defenzívna a privatizačná kultúra nových rezidenčných zón má tendenciu rozširovať sa, čo môže škodiť pestovaniu kontaktov a medziľudských vzťahov medzi obyvateľmi. Okrem „tradičných“ dopadov suburbanizácie bude náš prístup k otázke cezhraničnej rezidenčnej mobility zohľadňovať aj dôsledky migračných tokov na národnostné a jazykové zloženie obyvateľstva periférnych oblastí. V prihraničných oblastiach, ktoré sú beztak často mnohokultúme a mnohojazykové, môže vysoký prílev občanov susednej krajiny narušiť jestvujúcu rovnováhu. Riziko vzniku konfliktných situácií hrozí predovšetkým tam, kde nové komunity migrantov neovládajú miestny jazyk a preto sa uchyľujú k vytváraniu etnických enkláv, ktoré často žijú oddelene od zvyšku miestneho obyvateľstva a nemajú záujem o sociálnu integráciu. 3.2 Cezhraničná rezidenčná mobilita ako prípad transnárodnej migrácie na krátku vzdialenosť Typickou črtou fenoménu cezhraničnej rezidenčnej mobility je dvojrozmerný migračný tok, pozostávajúci z jednej „permanentnej“ migrácie (t.j. presťahovanie z jednej strany hranice na druhú) a veľkého množstva „dočasných“ migrácií (t.j. dochádzanie do materskej krajiny a späť). Vskutku, títo migranti majú tendenciu udržiavať každodenný kontakt s mestom svojho pôvodu, kam dochádzajú do práce, vodia deti do školy, navštevujú priateľov a príbuzných, trávia svoj voľný čas a využívajú verejné a súkromné služby. Typickou črtou takejto migrácie je preto ustavičná existencia „na jednej strane“ a „na druhej strane“ hranice a život „medzi“ dvomi národnými spoločenstvami (Gielis, 2009). V súlade s teoretickými smernicami definovanými Stmverom (2005) a rozpracovanými Gielisom (2009) sa prikláňame k nahliadaniu na fenomén cezhraničnej rezidenčnej mobility z analytickej perspektívy transnacionalizmu, ktorý sa iba nedávno začal formovať v rámci medzinárodných migračných štúdií. Transnacionalizmus možno definovať ako „proces, ktorým migranti budujú sociálne siete navzájom spájajúce krajinu ich pôvodu s krajinou ich pobytu“ (Glick Schiller et al., 1992, s.l). Účasť migrantov na transnárodných aktivitách vedie k zrodu 11 11 „Teória rozvojových fáz“ (Van den Berg, 1981) predpokladá, že životný cyklus miest je definovaný striedaním fáz demografického rastu a úbytku. Teória argumentuje, že trend migračných tokov je výsledkom ekonomických cyklov a procesov urbánnej transformácie. Teória identifikuje štyri dynamické fázy rozvoja: urbanizáciu, suburbanizáciu, dcurbanizáciu a rcurbanizáciu; prvé dve sú fázami rozmachu (t.j. obyvateľstvo metropolitnej oblasti ako celku rastie), zatiaľ čo zvyšné dve sú fázami úpadku (t.j. obyvateľstvo metropolitnej oblasti klesá).
