Hardi Tamás et al. (szerk.): Magyar-szlovák agglomeráció Pozsony környékén (Győr-Somorja, 2010)
Obsah
28 Devan Jagodič stranu hranice. Hoci toky rezidenčnej mobility majú svoj dávny a prirodzený pôvod v cezhraničnej asymetrii podmienok na trhu s nehnuteľnosťami a nákladov na živobytie, skutočne prudký vývoj zažili po mohutnom urýchlení procesov európskej integrácie v 90. rokoch 20. storočia. Príležitosť zlepšiť svoje životné podmienky presťahovaním miesta bydliska o niekoľko kilometrov ďalej, do oblasti dostupnej bez akýchkoľvek prekážok, preto inšpirovala - a neprestáva inšpirovať - mnoho jednotlivcov a rodín k urobeniu podobného rozhodnutia. Miera cezhraničnej rezidenčnej mobility sa dramaticky zvyšuje aj v oblasti Horného Jadranu, prihraničného regiónu medzi Talianskom a Slovinskom. Po vstupe Slovinska do EU v roku 2004 a následnej liberalizácii jeho trhu s nehnuteľnosťami sme sa stali svedkami rastúceho dopytu po bývaní podporovaného početnou skupinou talianskych občanov, ktorí sa začali sťahovať z Terstu do oblastí Slovinského Krasu ležiacich hneď za hranicou. Vidiecka krajina krasu skutočne poskytuje priaznivé podmienky pre nákup nehnuteľností, ale predovšetkým vysokú kvalitu bývania vďaka hojnosti zelene a čistého vzduchu. Štúdia je rozdelená na tri časti. V prvej časti sa venuje vyhodnoteniu (nemnohých) akademických štúdií zaoberajúcich sa fenoménom cezhraničnej rezidenčnej mobility. Porovnanie štyroch európskych prípadových štúdií umožní poukázať na hlavné príčiny, určujúce znaky a vývojové trendy týchto procesov. Druhá časť je pokusom o definovanie vhodného koncepčného rámca skúmaného fenoménu prostredníctvom nazerania naň z dvoch rôznych analytických perspektív, konkrétne suburbanizačných teórií a transnárodných migračných štúdií. Záverečná časť upriami pozornosť čitateľa na prihraničný región Horného Jadranu. Informácie získané počas nedávneho etnografického výskumu mu umožnia zaznamenať možné styčné plochy (alebo rozpory) s uvádzanými prípadovými štúdiami a navrhnutým teoretickým rámcom. 2. Cezhraničná rezidenčná mobilita vnútorných hraníc EÚ: ANALÝZA ŠTYROCH PRÍPADOVÝCH ŠTÚDIÍ Pod termínom “cezhraničná rezidenčná mobilita” máme na mysli migračné pohyby odohrávajúce sa v prihraničných oblastiach rozdelených hranicami medzi dva alebo viacero štátov. Až doposiaľ sa tomuto javu nedostalo príslušnej akademickej pozornosti. Podľa našich najlepších vedomostí sa iba nemnoho vedeckých štúdií venovalo tomuto relatívne novému fenoménu prekračovania národných hraníc. Prípadové štúdie, ktoré ho doposiaľ skúmali v rámci EÚ sa zamerali na prihraničné oblasti medzi Holandskom a Nemeckom (Striiver, 2005; Van Houtum - Gielis, 2006), Holandskom a Belgickom (Van Houtum - Gielis, 2006), Nemeckom a Francúzskom (Terlouw, 2008), Španielskom a Portugalskom (Sidaway, 2001) či Slovenskom a Maďarskom (Hardi, 2009). Informácie o ďalších prípadových štúdiách (rozoberajúcich napríklad dánsko-švédsku prihraničnú oblasť) možno nájsť na niektorých internetových stránkach spravovaných regionálnymi alebo miestnymi inštitúciami. V analýzu štyroch prípadových štúdií zaoberajúcich sa štyrmi rôznymi prihraničnými oblasťami vo vnútri EÚ, ktoré v nedávnej minulosti zaznamenali nepretržitý nárast tokov cezhraničnej rezidenčnej mobility. Analýza zahŕňa tri prihraničné oblasti medzi tzv. staršími členskými krajinami (t.j. medzi Holandskom a Nemeckom, medzi Nemeckom a Francúzskom a medzi Dánskom a Švédskom), kde je vnímanie príslušnosti k „spoločnému európskemu domu“ už viac-menej konsolidované, ako aj jednu prihraničnú oblasť medzi tzv. novšími členskými krajinami (t.j. medzi Slovenskom a Maďarskom), ktoré do EÚ vstúpili v. roku 2004 a vzájomné hranice medzi sebou fyzicky úplne zrušili až v roku 2007.
