Lampl Zsuzsanna (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2013 (Somorja, 2013)
Tartalom - Štúdie
92 Zoltán Szalay Pod kategóriou „občania s iným než českým materinským jazykom“ rozumieme teda tých občanov ČSR, ktorí patria k jazykovým menšinám. Toto vymedzenie - ako na to poukazuje aj József Gyönyör2 - naznačuje, že úprava jazykovej praxe od začiatku vychádzala z princípu individuálnych práv. Žiadny právny predpis nedefinoval, kto je príslušníkom jazykovej menšiny. Bolo by bývalo žiaduce vložiť takúto definíciu napr. do zákona č. 256/1920 Zb. o sčítaní ľudu, resp. do jeho vykonávacieho predpisu, ktorým bolo nariadenie vlády č. 592/1920 Zb., ale ani tieto právne predpisy nepriniesli dostatočné riešenie. Nariadenie vlády č. 592/1920 Zb. sa snažilo odstrániť praktické ťažkosti vznikajúce pri sčítaní ľudu tak, že národnosť odvodzovalo z materinského jazyka. Jazykové práva menšín sa nevzťahovali len na fyzické osoby, ale aj na právnické osoby, ako napríklad na obecné zastupiteľstvá, iné samosprávne orgány, cirkevné orgány a iné orgány verejnej správy. Napríklad v prípade, keď obec bola účastníkom správneho konania, priznávali sa jej zákonom stanovené jazykové práva rovnako ako fyzickým osobám. ČI. 7 ods. 4 zmluvy, ktorý upravoval „primerané možnosti“, ktoré majú byť zabezpečené pre jazykové menšiny, sa nezmieňoval o územnej pôsobnosti príslušného ustanovenia. Podmienky menšinového školstva upravené v čl. 9 ods. 1 zmluvy boli pritom viazané na „významný podiel“ danej menšiny v mestách, resp. krajoch (z textu zmluvy však nevyplýva, čo sa má rozumieť pod pojmom „významný podiel“). Bolo teda odôvodnené viazať právo zakotvené v čl. 7 ods. 4 k určitému územiu? Podľa Flachbarta nie, pričom sa odvoláva na obsahovo obdobné vyjadrenia F. Weyra3. V zmysle uvedeného teda obmedzenie menšinových jazykových práv na tzv. súdne okresy, čiže na územia, kde menšina tvorí určité percento z celého obyvateľstva4, nebolo celkom v súlade so zmluvou zo Saint-Germain-en-Laye. Aj ďalší z bodov zmluvy bol zdrojom početných nedorozumení. Čl. 7 ods. 4 zmluvy uvádza právo na „primerané možnosti“ výlučne v súvislosti s používaním jazyka pred súdmi. Keďže jazykový zákon z roku 1920 rozširuje jazykové práva nielen na súdy, ale pochopiteľne aj na orgány verejnej správy, odchýlky od formulácie zmluvy v tomto prípade môžeme považovať za pozitívne z pohľadu príslušníkov jazykových menšín. Chalupný5 vyzdvihuje, že v tomto prípade jazykový zákon zabezpečoval práva pre príslušníkov menšín nad rámec prijatých zmluvných záväzkov. Flachbart, odvolávajúc sa znovu na F. Weyra, predpokladal, že užšie vymedzenie jazykových práv v tomto bode zmluvy nebolo zámerom, ale išlo o „jednoduchú redakčnú chybu".6 2 Úprava jazykových práv v československom právnom poriadku Ako na to upozorňuje Chalupný7, zmluva zo Saint-Germain-en-Laye nevyvolala priame právne dôsledky na území ČSR. Jej text bolo treba zabudovať do československého právneho poriadku. 2. Gyönyör 1994, s. 84. 3. Flachbart 1935, s. 11. 4. Pozri kapitolu 2.3.2 5. Chalupný 1933, s. 21 6. Flachbart 1935, s. 12. 7. Chalupný 1933, s. 22.
