Lampl Zsuzsanna (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2013 (Somorja, 2013)
Tartalom - Štúdie
Úspechy, kompromisy a neúspechy v integrácii utečencov z Hornej zeme 5 spájajúcou myšlienkou bolo uchovanie si vedomia spolupatričnosti s odčlenenými územiami. V prípade prisťahovalcov zo súčasného územia Slovenska je dôležité spomenúť iredentistickú propagandistickú organizáciu Felvidéki Liga (Hornozemská liga), založenú v r. 1919, ktorá sa prednostne venovala utečencom, ako aj organizáciu Szepesi Szövetség (Spišský zväz), ktorá vznikla o rok neskôr a mala miestnu skupinu aj v Miškovci. Kým Felvidéki Liga bola o niekoľko rokov štátom rozpustená, zväz Spišiakov fungoval viac ako dve desaťročia, až do roku 1947. Prisťahovalci z Hornej zeme si aj v Miškovci založili spoločenstvá a organizácie, ktoré sa vo väčšine prípadov tvorili na báze bývalej príslušnosti k nejakému mestu, regiónu či župe. Podľa zápisníc skoro polovica utečencov (44,17 %) pochádzala z Košíc, z Gemera a zo Spiša, nie náhodou sa preto viazali spoločenské organizácie na tieto geografické celky. Krajania, ktorí sa možno prvýkrát stretli na tejto pôde, zorganizovali a udržiavali v činnosti tie oficiálne i neoficiálne kultúrne spoločnosti, resp. spoločnosti na ochranu záujmov, ktoré zohrávali dôležitú úlohu nielen v živote členov, ale aj v spoločenskom živote mesta, ktoré ich prijalo. Nižšie sa pozrieme na integračné snahy gemerských, košických a spišských utečencov, venujúc pozornosť popri individuálnych prípadoch aj poznaniu ich spoločenského života. Štácie úteku Na jeseň r. 1918 sa na území porazeného Uhorska tvorili obrysy nových štátov, v ktorých sa neskôr Maďari, dovtedy považovaní za príslušníkov štátotvorného národa, dostali do menšinového postavenia. Aj keď sa nové stredoeurópske status quo oficiálne uznalo až o niekoľko rokov, na území štátu sa začal veľký pohyb obyvateľstva, nútená migrácia, najmä z obsadených území smerom k centru. 1. novembra 1918 po prvýkrát prekročila severné hranice historického Uhorska armáda Československej republiky, založená v Prahe už pred podpisom dohody o prímerí predstaviteľmi monarchie. Jej postup po niekoľkých dňoch zastavili oddiely vlastibrany, takže menšie oddiely zostali iba na moravskej hranici a v údolí Váhu. Organizovaný vstup do severných žúp nasledoval až po vyznačení prechodnej demarkačnej čiary, ktorá bola dohodnutá na rokovaniach Hodžu s Barthom.7 Južnejšie, po prvú demarkačnú čiaru, ktorú bola Károlyiho vláda nútená akceptovať, teda po líniu vedenú Dunajom po Ipli Rimavskej Sobote a od nej k rieke Uh, dorazili československé vojská koncom decembra.8 České légie, prichádzajúce na miesto ustupujúcich maďarských jednotiek, tak nenarazili na väčší odpor pri obsadení Košíc 29. decembra 1918, ani o tri dni neskôr pri obsadení Bratislavy a potom 12. januára 1919 pri príchode do Rimavskej. Pre neisté demarkačné línie, protirečivé informácie zo zahraničia a pre československú okupáciu prví utečenci vyrazili už v decembri 1918 smerom k územiam, ktoré boli ešte stále pod maďarskou správou. Paralelne s postupom Čechov významná časť štátnych zamestnancov opustila najprv severné, prevažne Slovákmi obývané župy. Okrem častej nepriateľskej atmosféry hlavným dôvodom ich odchodu bola požiadavka 7. Z poverenia pražskej vlády sa Milan Hodža 6. decembra dohodol s maďarským ministrom vojny Albertom Barthom o prechodnej demarkačnej čiare. Táto sa tiahla zhruba pozdĺž slovensko-maďarskej jazykovej hranice v línii Devín - Nové Zámky - Lučenec - Trebišov - Humenné. 8. Ferdinandom Vixom oznámená prvá demarkačná čiara znamenala rozchod so zohľadňovaním etnického princípu a vyznačovala približne dnešnú slovensko-maďarskú štátnu hranicu.
