Lampl Zsuzsanna (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2013 (Somorja, 2013)
Tartalom - Štúdie
6 István Gergely Szűts novej moci, aby každý zamestnanec zložil novej republike sľub vernosti. Úradníci sa však na okupovaných územiach odvolávali na belehradskú dohodu maďarskej vlády s francúzskym generálom Franchet d'Espereyom z 13. novembra 1918 o tom, že do momentu uzavretia mierovej dohody zostáva na mieste maďarská verejná správa. Túto dohodu Česi nedodržali, naopak, snažili sa čím skôr vymeniť maďarských funkcionárov, považovaných za nespoľahlivých. Pokiaľ ide o sľub vernosti, maďarská vláda neskôr súhlasila s tým, aby ho na územiach okupovaných rumunskou armádou úradníci zložili, väčšina z nich to však z národnej hrdosti odmietla urobiť. Následkom toho bola nutnosť urýchlene, často okamžite opustiť svoje úrady i územie. Nie každý odišiel. Časť maďarských úradníkov, najmä tí, ktorí boli k svojmu pôsobisku viazaní nielen pracovne a emocionálne, ale mali naň aj skutočné väzby, sa snažili vyčkať výsledok parížskej dohody v pasívnej rezistencii. V týchto mesiacoch nielen oni, ale ani tí, ktorí už odišli, spolu s väčšou časťou maďarskej spoločnosti nechceli uveriť rozdeleniu územia štátu. Dobre to ilustruje fakt, že rodina, hnuteľný i nehnuteľný majetok významnej časti vyhostených či utekajúcich úradníkov ešte dlhé mesiace zostal na pôvodnom mieste. V ich prípade sa (núdzové) riešenie ponúklo v podobe práva optovať, zakotveného v Trianonskej zmluve, ktoré teoreticky umožnilo vybrať si štátne občianstvo a udržať si majetok. Nástupnícke štáty sa však väčšinou snažili tomu zabrániť. V prvých týždňoch po príchode československých vôjsk pre absenciu slovenského úradníckeho stavu a nedostatok českých úradníkov nenahraditeľná časť maďarských zamestnancov mohla zostať na mieste. Tento stav trval skutočne iba pár týždňov, pretože na jar r. 1919 sa pristúpilo k ich hromadnému prepúšťaniu a vyhosteniu. Odpoveďou nielen na toto, ale aj na obsadzovanie území a na nasťahovanie ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska do Bratislavy bol od 4. februára 1919 dvojtýždenný, celé územie ohromujúci štrajk železničiarov a poštárov. Napriek štrajkom a sporadickému odboju sa na jar 1919 československá verejná správa pomerne rýchlo stabilizovala. Dovtedy už boli vymenovaní českí úradníci, takže nespoľahlivých maďarských zamestnancov už nebolo treba. Nie náhodou sa túto jar z okupovaných území hromadne vydávali na cestu osoby, ktoré sa cítili byt Maďarmi. Popri úradníkoch, ktorí si sami vybrali odchod, resp. boli nútení utiecť, na útek sa dali aj mnohí z tých, na ktorých sa ako na brancov vzťahoval odvod nariadený armádou 10. marca. Z týchto dôvodov sa počet maďarských utečencov až skokovito navýšil, ba v tomto čase sa k demarkačnej čiare vydali už aj organizované transporty. Tí, ktorí prichádzali zo severovýchodných žúp, preložili svoj hnuteľný majetok na maďarské súpravy na neskoršej hraničnej stanici v Hidasnémeti a odtiaľ pokračovali do Miškovca. Podľa dobového spravodajstva prvá súprava so 70 vozňami, ktorá dopravila 35 rodín, dorazila do mesta 8. marca.9 Potom už vlakové stanice v Miškovci priebežne prijímali takmer každodenne prichádzajúce súpravy, avšak šťastím pre mesto bolo, že väčšia časť viactisľcového davu sa po krátkom zastavení vydala smerom k hlavnému mestu.10 11 Príliv utečencov na istý čas zastavila trojtýždňová okupácia mesta rumunskou armádou, resp. mesiac trvajúce spätné obsadenie Košíc.11 Po tejto krátkej, ani nie mesačnej 9. Reggeli Hírlap, 18. marca 1919, s. 4. 10. Reggeli Hírlap, 22. marca 1919, s. 5. 11. Rumunské vojská obsadili Miškovec 2. mája 1919. V nasledujúcich troch týždňoch viackrát bola na pretrase otázka vyhostenia utečencov z mesta, medzi nimi aj Košičanov, tieto plány sa však zmenou moci 22. mája stali neaktuálnymi. Keď po Miškovci 6. júna aj Košice obsadila Maďarská červená armáda, viacerí Košičania odcestovali domov. Po skončení výpravy 6. júla znovu prišli do Košíc československé vojská.
