Lampl Zsuzsanna (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2013 (Somorja, 2013)

Tartalom - Štúdie

28 Annabella Geese

stal citeľným problém maďarských katolíkov na Slovensku - nedostatok farárov. (Počet maďarských farárov na Slovensku je oveľa menší, než by to zodpovedalo podielu Maďarov na celkovom obyvateľstve; pozri Gyurgyík 1991; Molnár 1991.) Farári inej než maďarskej národnosti pôsobili v Barci aj dávnejšie, ale všetci dobre hovorili po maďarsky. Prvý farár slovenskej národnosti, ktorý nevedel a ani sa nechcel učiť po maďarsky, sem bol preložený v roku 1989. Za jeho pôsobenia sa stala liturgia dvojjazyčnou, aj keď slovenským liturgickým textom nikto v kostole nerozumel. Dvojjazyčná bola aj spoveď: veriaci hovorili po maďarsky, farár odpovedal po slovensky. Nie je ťažké predstaviť si, ako spoveď spĺňala svoju funkciu. Toto ale nebolo hlavným dôvodom negatívneho hodnotenia farára. Miestnym skôr vadil jeho „neporiadny“ spôsob života (najmä začatá, ale nikdy neukončená obnova budovy fary). Rakúsky misijný farár, o ktorom bola reč v úvode a ktorý dodnes slúži v obci, bol do Barce menovaný rožňavským biskupom v r. 1997. „Samozrejme“, ani on nevie po maďarsky, po slovensky sa už celkom slušne naučil, no spoveď je naďalej „dvojjazyčná“.

V živote „tradične“ religióznej dediny boli tieto opatrenia, príchod takýchto duchovných, oveľa ťažšími a „účinnejšími“ ranami ako predchádzajúce, navyše v období, keď sa v krajine, rovnako ako aj v ostatných bývalých socialistických štátoch, aj oficiálne skončilo prenasledovanie veriacich.

Bolo by ale nesprávne tvrdiť, že náboženský život Barce (majúc na zreteli staršiu generáciu, pravidelne navštevujúcu bohoslužby) sa stal formálnym iba pod vplyvom vonkajších zásahov. Už v 30. a 40. rokoch minulého storočia napr. darovanie sochy kostolu dvíhalo aj spoločenskú prestíž darcu.

Paralelne s týmito javmi žije zbožnosť Rómov. Keďže spolunažívanie sedliakov a Cigánov má už svoju storočnú históriu, je prirodzené, že sa navzájom poznajú aj z tohto hľadiska a zároveň jedni na druhých aj reagujú. Z istého pohľadu tieto dve skupiny s odlišnou mentalitou rovnako reagujú, resp. nereagujú na zmeny v cirkvi, ktoré prišli za posledných 20 rokov. Sedliaci si jednoznačne bránia vlastnú zbožnosť, pomerne rigidne sa držia tých žánrov a noriem správania sa, ktoré sa fixovali v 40. rokoch 20. storočia. Cigáni sa v jednej etape svojho života (v detstve) otvoria novším prejavom religiozity, no v dospelosti sa vrátia k zdedeným vzorom. V podstate oni sú tí, ktorí sú vystavení účinkom všetkých spomínaných javov: vplyvu „konzervatívne" veriacich dedinčanov - sedliakov, vplyvu novátorského farára, ako aj normám vlastného vnútorného presvedčenia, vlastného vzťahu k náboženstvu.

Súčasný farár nechtiac narúša ustálené a funkčné etnické vzťahy a z nich vyplývajúce normy správania. Voči dodnes aktívnym návštevníkom bohoslužieb už viackrát namietal, že lipnutím na starších formách praktizovania náboženstva (ako je napr. poradie piesní, organ, časté rearanžovanie, zdobenie interiéru) vylúčia z kostola deti - ktoré sú, samozrejme, rómske deti. Na omšiach farár spolu s nimi spieva mládežnícke náboženské piesne sprevádzané hrou na gitare - kým do spevu so sprievodom organu sa nikdy nezapája. Z hľadiska hudby sa teda kostol počas omše stáva bojiskom, na ktorom tzv. starý štýl bojuje s tzv. novým štýlom za priestor pre seba.

Problémy spôsobuje fakt, že si jeden vážený cudzinec (farári a učitelia sú dedinskými komunitami stále vysoko hodnotení) - na základe vyslovených názorov - nevie predstaviť nič iné, iba že sú sedliaci voči Cigánom zaujatí a že sa ich snažia marginalizovať. Popri tom každý rok sú medzi ním a rómskymi rodičmi bezprostredné konflikty aj kvôli hodinám náboženstva. Učitelia náboženstva sa aj doteraz často striedali a tí, ktorí sa