Lampl Zsuzsanna (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2013 (Somorja, 2013)

Tartalom - Štúdie

,V dvojitej prázdnote“ 29

pokúšajú deti v Barci učiť slovenské piesne, narážajú na odpor až do tej miery, že rodičia nepúšťajú svoje deti na vyučovanie.

Zo správania Rómov sa dá zistiť, aj to sami potvrdzujú, že pre nich je prejavom zbožnosti práve toto nie časté, zato pravidelné navštevovanie bohoslužieb. Sedliaci s tým majú bezprostredné a dlhé skúsenosti, na základe ktorých vyjadrujú pred farárom svoj názor, že Cigáni nikdy nebudú pobožnejší, nikdy pre nich nebudú kostolné obrady skutočne dôležité. Obe etniká sa navzájom poznajú aj z tohto hľadiska, predsa desaťročia si všímali vzťah jeden druhého napr. k práci, k rímskokatolíckej viere, videli seba v očiach druhého, a najmä vedeli o rozdieloch, o nikdy nemiznúcej, no rešpektovanej hraničnej čiare medzi nimi.

Zdá sa mi, že aj život tejto malej dediny ponúka ponaučenia majúce ozaj širokú platnosť. Aj takáto malá komunita žije jednak veľmi zložito štruktúrovaným vnútorným životom, jednak môže byť silovým polom spoločenských a kultúrnych vplyvov. (Barca je príkladom aj pre výzvu, ktorej čelí cirkev v mnohých regiónoch južného Slovenska, ale aj v iných krajinách: ako pristupovať k viere a náboženskej praxe Rómov, ktorí sa v týchto regiónoch usadili pred viac ako jedným storočím.)

V tomto prípade sa zdá, že cudzí farár zostáva viac cudzincom, než ako dokáže byť farárom. Je takmer beznádejné, aby sa dokázal zorientovať medzi viacnásobne zložitými siločiarami situácie.

Dostal sa do slovenskej dediny, v ktorej podľa štatistík žije takmer 100 % obyvateľov maďarskej národnosti a iba znútra vidieť, že Maďari sú tu menšinou v menšine, pretože väčšinu tvoria Rómovia (s maďarským materinským jazykom). Popritom Cigáni hľadia na sedliakov ako na určitý orientačný bod, a to aj v oblasti náboženstva. Role sú vo vnútri komunity rozdelené tak, že hmotná stránka viery, organizácia náboženského života patrí sedliakom, rovnako ako časté návštevy kostola.

Sedliaci sa, pokiaľ ide o spôsob praktizovania viery, socializovali v pomeroch, ktoré už patria do minulosti. Keď ešte tvorili životaschopnú komunitu, zvykli si na to, že ako religiózna dedina majú farára, kantora, že kostol je „ich", že sa oň musia starať. Táto ich mentalita pretrvala dodnes, odmietajú, že by sa boli počas rokov socializmu stali nábožensky ľahostajnými, veď práve pre svoju vieru boli diskriminovaní. Navyše sú maďarskej národnosti, čo má v ľudovom náboženstve zvláštny význam. Napr. pri výbere pútnických miest bol donedávna citeľný vplyv toho, že obec patrila k jágerskej diecéze (organizované púte do Jágra, do pútnických obcí Mezőkövesd a Szentkút). Celkovo možno tvrdiť, že kontinuita náboženského života (aj keď so znakmi nastupujúcej bezobsažnosti) a maďarskej identity obyvateľstva nebola narušená ani počas rokov socializmu.

Zo správania sa súčasného farára však sedliaci vycítili, že na nich už nezáleží. Určite v tom zohráva úlohu aj fakt, že všetci patria k staršej generácii. Za socializmu bola táto obec odsúdená na zánik, bola zbavená aj administratívnej nezávislosti. Podobnú situáciu teraz s istým časovým posunom prežívajú obyvatelia v cirkvi. S vypätím zvyšku síl spoločenstva, so zapojením odľdencov v roku 1999 vyriešili úplnú vnútornú rekonštrukciu kostola z vlastných zdrojov, zo zbierky. Počítali s tým, že pri obnove vonkajšieho plášťa im bude nápomocný farár, čo sa však dodnes nestalo. Postavil sa však jeden malý kostol v susednej Bátke, v obci s výraznou prevahou reformovaných.