Lampl Zsuzsanna (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2013 (Somorja, 2013)
Tartalom - Štúdie
,V dvojitej prázdnote“ 27 ci, praktizujúci si vieru „po svojom".4 Z pravidiel tradičného náboženského života si zachovali úzus návštevy kostola na najväčšie sviatky. Tretiu skupinu tvoria strážcovia kontinuity tradičnej náboženskej praxe. Na ich prípade môžeme sledovať postupné ochabnutie intenzívneho komunitného náboženského života od 30. - 40. rokov minulého storočia do dnešných dní. Toto oslabovanie neznamená zmenu formálnych prvkov, ale kŕčovité pridržiavané sa niektorých prejavov. Miklós Tomka upozornil na to, že zmena formy nie je totožná s úpadkom. (Tomka, M. 2007, 147. p.) Fenomén, ktorý sme spozorovali v Barci, korešponduje s výsledkami mnohých výskumov sociológie náboženstva v Maďarsku. Ferenc Tomka vymenúva, charakterizuje a analyzuje zastávky, ktoré v živote náboženskej komunity vedú k takému spôsobu vyznávania viery, ktorý, podobne ako v Barci, sa preukazuje už iba vo formalitách. (Tomka, F. 1991) Vo vyššie popísaných vonkajších prejavoch religiozity (odev, organizácia interiéru kostola, jeho vybavenie textíliami, zasadací poriadok) možno vidieť vývin modelov správania sa, ako sa z nich stávajú normy, ako zmeravejú, čiže sledujeme tu proces inštitucionalizácie, ako sa začína tradícia vnímať ako nespochybniteľná pravda, ako axióma. Práve to so sebou prináša vytrácanie obsahu súčasnej religióznej praxe, čo je podľa Tomku prirodzený jav, nakoľko „každá (...) inštitucionalizovaná skupina ľudí, ktorá si kodifikovala predpisy vlastného správania, z vlastnej povahy je v omeškaní“. (Tomka, F. 1991, 32. p.) Miera meškania je nezdravá, keď k normám inštitucionalizovanej spoločnosti nepatrí obnova, naopak, tradičné vzťahy a očakávania sa považujú za večné, ktoré treba brániť za každých okolností (aj voči prípadným snahám o inováciu). V tomto štádiu sa už aj samotné spoločenstvo drží spolu len vďaka silnej kontrole. Tento stav je zreteľný v prípade starších žien - návštevníčok kostola v Barci, v spoločenskom správaní ktorých sa viac než tradícia, prispievajúca k zachovaniu skupiny, prejavuje „zväzujúca“, jednotlivcov silne obmedzujúca tradícia.5 (Ťažko posúdiť, aký kurz by bol tento proces nabral, nebyť socializmu v druhej polovici 20. storočia.) V súlade s výsledkami výskumov v oblasti náboženskej sociológie v Maďarsku aj v Barci „... u časti členov dedinskej komunity úplne chýba osobné prežívanie. Duchovní, oklamaní vonkajšími prejavmi, napriek tomu nič nerobia v záujme zmeny, až kým sa hrad z piesku nezrúti“. (Tomka, F. 1991, 62. p.) V prípade Barce praktizovanie náboženstva asi od roku 1989 ďalej sťažuje vzťah dediny k farárom, komunikácia medzi nimi. Sándor Bálint v r. 1944 ešte popisoval širšie okolie obce ako miesto, kde „... v skoro tisícročnom procese náboženského života sa odzrkadľujú a sú dodnes citeľné najcharakteristickejšie prúdy maďarského katolicizmu“. (Bálint, 1944, 95. p.) Ako súčasť tohto okolia Barca nikdy nepatrila medzi obce z hľadiska cirkvi nezabezpečené (vidíme to aj na pôsobení kantorov), ani nemohla, pretože na tunajšej farnosti bola rímsko-katolľcka matrika aj pre niekoľko susedných obcí. Obyvatelia dediny už ani v 30. rokoch minulého storočia nemali na farárov nejaké špeciálne požiadavky, no niektorým očakávaniam museli farári zodpovedať. Na všetkých spomínajú tak, že „mali svoje chyby, boli to len ľudia“, ale hodnotia ich pozitívne, pretože plnili svoju funkciu. Obsadenosť farnosti nebola prerušená ani cirkevnoprávnymi diskusiami po prvej, resp. po druhej svetovej vojne, ani neistotou okolo začlenenia obce do príslušnej diecézy. (Salacz 1975) Na konci 80. rokov sa aj v Barci 4. Výstižný termín Miklósa Tomku (Tomka 1991, s. 26) 5. Autorom termínu je Géza Balázs (Balázs 2000, s. 310)
