Lampl Zsuzsanna (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2013 (Somorja, 2013)
Tartalom - Štúdie
,V dvojitej prázdnote“ 25 la iba dovtedy, kým navštevujú hodiny náboženstva na škole. Neskôr, v ranej dospelosti, sa z nich nestávajú veriaci, pravidelne chodiaci do kostola. Tieto deti prijímajú modernizačné úsilie, ony spievajú mládežnícke náboženské piesne v sprievode gitary. Popri tom, že táto prax vnáša do kostola úplne odlišný hudobný štýl, odkrýva aj skutočnosť, že dve generácie návštevníkov kostola sa vôbec vzájomne neovplyvňujú. Mládežnícke piesne totiž vôbec nie sú začleňované do tradičného poriadku omše, odznievajú príležitostne popri druhej, tradičnej hudobnej vložke. Z času na čas nastáva aj situácia, keď si obe generácie „odvrávajú“, bojujú za príležitosť prejavu. Je zjavné, že pre starších je poriadok liturgického roka aj istým hudobným poriadkom, kým mladí - ktorých repertoár je užšP - nespájajú piesne s určitými sviatkami, ale spievajú stále tie isté piesne. Táto rozdielnosť je viditeľná aj vo vzťahu ku kostolu ako k sakrálnemu priestoru. Klasicistická budova kostola s bielymi múrmi, stojaca na najvyššom kopci intravilánu, je dominantným prvkom dediny. Zvonka bola naposledy rekonštruovaná v októbri 1929, keď dostala dnešnú strechu z eternitu. Interiér kostola obnovili zo zbierky súčasných a bývalých Barčanov v roku 1999. Okrem oltára, kazateľne, organu a obrazov krížovej cesty sa na celé vnútorné vybavenie kostola zložili miestni obyvatelia. Platí to aj pre maľbu, nahradzujúcu oltárny obraz v pôstnom období. Dala ju namaľovať rodina Lukácsovcov z vďaky, že ich syn šťastne prežil jednu nehodu. Rovnako aj všetky sochy sú darmi dedinčanov. Aj keď nie všetci dnešní návštevníci kostola poznajú ich vek, zato však o každej soche dobre vedia, kto bol jej darcom. Tento fakt hovorí o tom, že miestni obyvatelia nepovažujú za dôležité iba náležité vybavenie kostola, zodpovedajúce jeho postaveniu, ale aj to, aby si jednotlivé artefakty zaobstarali sami a zároveň, aby tieto dary naznačovali aj vnútornú štruktúrovanosť dedinského spoločenstva. Ešte výraznejšie sa to prejavuje pri evidovaní pôvodcov kostolných textílií (oltárne prikrývky, omšové rúcha, prikrývky na kalichy, kríže a pod.). Z celkových vyše 300 kusov textílií iba 13 % nemá známeho výrobcu či darcu. Aj z tohto dôvodu sa vytvoril presný poriadok používania textílií, každý kus má svoje miesto v priestore kostola a určenú príležitosť v rámci cirkevného kalendára, kde a kedy môže plniť svoju funkciu. Tento bohatý interiér kostola - podobne ako hudobný repertoár - má úplne iný význam pre staršie ženy a pre kantora než pre „sviatočných“ návštevníkov kostola a pre cudzincov. Kým starší ľudia vnímajú proces, priebeh, mladí a cudzinci vnímajú iba daný okamih, k príprave ktorého sami neprispeli. Tento protiklad sa objavuje aj v obliekaní. Pre najstaršiu generáciu najslávnostnejší odev predstavuje práve odev určený do kostola. Tento odev sa nepoužíval na iné sviatky a najmä sa nenosil na iné miesta. Slávnostný odev starých žien je tradične čierny. No v rámci toho veľmi presne rozoznávajú oblečenie na jednotlivé sviatky. (Iba niekoľko príkladov: Čiernu šatku s trojitou pásikavou bordúrou, tzv. ternókendő, nosia ženy iba prvú nedeľu v mesiaci a na veľké sviatky - na Prvý sviatok vianočný a na Veľkonočnú nedeľu. Na hody si oblečú čierny kostým, ostatné nedele v roku jednodielne šaty. K prvej nedeli v mesiaci patrí úplne čierna farba (vont fekete) - to znamená, že na šatách, ktoré si oblečú do kostola, nesmie byť ani drobný biely či farebný motív. V zimnom období to platí pre kabáty.) Naproti tomu oblečenie cudzej mládeže, detí (mimo dediny) - no často aj z dediny - nenasleduje tradičný poriadok, má charakter všedné- 3 3. Tento repertoár pozostáva zo 40 piesní, ktoré pozbierali a zaznamenali učitelia náboženstva do zošita, ktorý potom rozmnožovali. K textom piesní sú pripojené noty iba výnimočne.
