Lampl Zsuzsanna (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2013 (Somorja, 2013)
Tartalom - Štúdie
24 Annabella Geese sa znížil počet Nerómov v dôsledku sťahovania sa do miest. Je dôležité, a aj z hľadiska praktizovania nábožnosti určujúce, že tieto dve etniká - Cigáni a „sedliaci“, ako sa sami označujú - žijú popri sebe už desaťročia. Vnímanie vzájomných rozdielov, ich tolerovanie a zároveň rešpektovanie oddeľujúcich hraníc sa stalo súčasťou ich každodenného života. Obe skupiny sa výrazne odlišujú aj v praktizovaní nábožnosti, čo si aj uvedomujú. Religiozita „sedliakov“ má aj svoje zhmotnené prejavy - v intra- i extraviláne obce v podobe malých sakrálnych pamiatok, vo vnútri kostola v podobe sôch, obrusov, bohoslužobných rúch, oltárnych obrazov a iných predmetov. Charakteristickou črtou ich náboženského života je pridržiavanie sa ustáleného poriadku liturgií. V každodennom, profánnom živote túto skupinu charakterizuje uvedomovanie si dôležitosti práce, vnímanie práce ako morálnej hodnoty, čo preniká aj do oblasti náboženského života. V zmysle ich hodnotového poriadku kostol ako ústredný prvok religiozity hlása usporiadanosť ich zbožnosti smerom k vonkajšiemu svetu. Udržiavanie kostola v poriadku bolo vždy kľúčovou úlohou komunity. Už viac ako jedno storočie - dosvedčujú to aj zápisy v matrikách - je aj pre Rómov charakteristické, že tri veľké udalosti životného cyklu - narodenie, uzavretie manželstva a smrť - prežívajú v spojení s cirkvou, pri týchto významných udalostiach prijímajú sviatosti. Nikdy ale nechodili do kostola toľko ako sedliaci a táto rozdielnosť je aj zafixovaná v kolektívnom (cigánskom - sedliackom) vedomí. Spolunažívanie v obci má svoje jemné mechanizmy, ktoré nie sú pre outsidera, pre cudzinca hneď viditeľné. V súčasnosti má obec takého farára, ktorý nielenže prišiel zďaleka, ale navyše ani nežije v dedine. Za farára Barce bol menovaný rožňavským biskupom v roku 1997. Do dediny sa nepristahoval, faru neobsadil, ale spolu s viacerými svojimi druhmi žije v cirkevnom komunitnom domove v Uzovskej Panici. Všetci členovia tejto komunity sú rakúskymi občanmi, ktorí prišli na južné Slovensko vykonávať misijnú činnosť - pomáhať v obnovovaní náboženského života bývalého socialistického štátu. Do života obce sa preto zapája iba pri troch príležitostiach - pri vysluhovaní sviatostí, na omšiach a pri vyučovaní náboženstva na škole. Takáto situácia, že farár nebýva v dedine, v Barci nikdy predtým nenastala. Svätá omša je trojjazyčná: nemecko-slovensko-maďarská. Texty ordinária sa čítajú čiastočne v maďarčine, čiastočne v slovenčine, kázeň sa uskutočňuje v nemčine, pričom ju po jednotlivých vetách tlmočí niektorý zo žiakov navštevujúcich náboženskú výchovu (hittanos gyerek). Na konci omše farár číta oznamy v slovenčine, kantor informuje o ich obsahu tých, ktorí po slovensky vôbec nerozumejú. Väčší problém vznikol nie kvôli tejto jazykovej zmesi, ale kvôli piesňam. Kantor a staršie ženy už 40 až 50 rokov žijú vo svete hudobnej tradície stvorenej splynutím kresťanských ľudových spevov a cirkevnej hudby do harmonickej jednoty. V praxi to znamená, že poznajú asi 500 kostolných piesní, ktoré postupne počas liturgického roka aktivujú, čiže každú z nich spájajú s určitým obdobím liturgického roka (so sviatkom či všedným dňom), keď ju zaspievajú. (O aktívnom využívaní repertoáru sa zmieňujem v stati s názvom „Itt idegen kántor sose énekelt...“ [Tu cudzí kantor nikdy nespieval...“]) Proti tejto praxi stojí „modernizačné“ úsilie cudzieho farára. Ako som to už vyššie naznačila, farár bol o celej krajine informovaný v tom zmysle, že celý náboženský život, religiozita je v kríze, ľudí treba zlákať do kostola. Túto úlohu rieši - na prvý pohľad úspešne - zaangažovaním detí. Tieto deti, vzhľadom na etnickú a vekovú štruktúru dediny, sú rómske deti. Aj miestni učitelia potvrdzujú postreh, že deti chodia do kosto
