Lampl Zsuzsanna (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2013 (Somorja, 2013)
Diskusia
196 Csaba Zahorán V tomto svetle sa dá oprávnene považovať za „chorého muža" nielen Uhorsko, trápiace sa naozaj vážnymi problémami, ale aj demokratické Československo či medzivojnové Rumunsko (nehovoriac o Juhoslávii, ktorou otriasali neutíchajúce vnútorné krízy), darmo túto formuláciu vytýka Holec Istvánovi Janekovi v inej časti svojho článku.45 46 Československo predsa trpelo tou istou chorobou ako pred pár desaťročiami Uhorsko, pravda, závažnosť choroby a spôsob jej liečby nebol totožný (porovnanie vyznie v prospech Československa). Koniec koncov ani Československá republika - podobne ako dualistické Uhorsko - sa nedokázala dopracovať k správnej národnostnej politike, ktorá by zodpovedala jej vnútorným pomerom (podielu a vyspelosti národností, vnútorným napätiam, zahraničnopolitickým faktorom a pod.). Vyššie spomenutá recenzia Romana Holeca veľmi dobre vystihuje slovenské stanovisko vo vzťahu k hraniciam, keď autor konštatuje, že hranice „nikdy nemôžu byť, neboli a nebudú spravodlivé“.46 Maďarská odpoveď na tento výrok je obvykle taká, že to je síce pravda, ale mohli by byť spravodlivejšie, hlavne ak by sa niesli v mene národného sebaurčenia a mali by byť základom pre spravodlivé a trvalé usporiadanie. Keď vychádzame z jednostranných, iba „pre nás spravodlivých“ riešení a nesnažíme sa o vyššie spomínané vzájomne prijateľné kompromisy, nevyhnutne sa zasekneme v logike politiky sily, kedy porazená strana čaká iba na to, aby sa pomery zmenili a mohla vrátiť úder... A keď už Roman Holec v súvislosti s okruhom otázok týkajúcich sa Trianonu predostrel aj určité návrhy (maďarským historikom, vyhýbajúcim sa národnostnej problematike odporúča študovať uhorské parlamentné diskusie počas vojny, maďarské vojnové plány, resp. arogantné a antisemitské články satirického časopisu Borsszem Jankó), tak by som aj ja - v znamení vzájomnosti - dal do pozornosti slovenských kolegov niekoľko zaujímavých tém. Mám na mysli najmä dôkladnejší výskum otázky hraníc (ktorá hraničná čiara viac zodpovedala etnickým pomerom, hranica z roku 1920 alebo hranica vytýčená Viedenskou arbitrážou z roku 1938?); otázky kolektívnej zodpovednosti a trestu (vo vzťahu ku komunite, ktorú bez toho, aby sa s ňou o tejto záležitosti vôbec diskutovalo a proti jej vôli oddelili od svojej krajiny, vrátane procesu s Jánosom Esterházym); komparatívny a kritický výskum menšinovej politiky nástupníckych štátov (nielen Československa); názory slovenských politikov a vývoj týchto názorov pred a po r. 1918,47 resp. to, akú úlohu zohrávali elity susedných národov a ich chamtivosť pri získavaní území v znemožnení tej maďarskej demokratickej alternatívy, s ktorou by sa s oveľa väčšou pravdepodobnosťou dokázali dohodnúť než s Republikou rád alebo s kresťansko-konzervatívnym kurzom čerpajúcim legitimitu z iredentizmu a otvorene hlásajúcim revíziu. Bolo by dobré, keby tieto témy dokázali slovenskí a maďarskí historici v budúcnosti prediskutovať na odbornej báze, nevynechajúc samozrejme ani ostatné Romanom Holecom predostreté témy. Za spoločnú diskusiu stoja aj zaujímavé články z 1-2/2009 čísla slovenského časopisu História, zaoberajúceho sa maďarsko-slovenskými dejinami. Napokon - keďže zblíženie národných naratívov bude podľa všetkého ešte dlhý proces - oplatilo by sa medzitým vydať aj inými smermi. Ako mimoriad45. Holec, Roman: Trianonské, c. d. s. 293 - 294. 46. Holec, Roman: Roms/cs, c. d. s. 369. (pozn. č. 42.). 47. K tomu ako príklad môže poslúžiť výborná štúdia Nándora Bárdiho a Pétera Wébera: Kisebbségben és többségben: luliu Mániu nézőpontjai. In Limes, 1998, roč. 11, č. 4. s. 243 - 256.
