Lampl Zsuzsanna (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2013 (Somorja, 2013)
Diskusia
Fenomén Trianonu v bratislavskom zrkadle 185 vedomia. Hoci autorova diagnóza naďalej sedí, v jednom bode predsa len pokrivkáva: Holec ani len nezvažuje, že v tomto komplexnom procese môžu zohrávať úlohu nie len zdanlivé, ale aj skutočné krivdy. Aj keď to priamo nehovorí, z jeho článku vyplýva, že Trianon, ktorý odôvodnene môžeme považovať za jednu z najvážnejších maďarských tráum 20. storočia - surovo a zjednodušene povedané - bol vlastne „okamihom pravdy“, ktorý vymedzil Maďarom priestor, aký si „zaslúžili“. Ten priestor, ktorý im patrí, sa nachádza vo vnútri trianonského maďarského národného štátu, čo si Maďari v predošlom období neuvedomovali, a preto „sa rozťahovali ďalej, ako im perina stačila“, ako bolo reálne a oprávnené (teda po hranice historického Uhorska, ba ešte ďalej). Holecovi už ale nenapadne, že historický súd vynesený po 1. svetovej vojne bol možno prehnane prísny a neprimeraný, a vnútorne protirečivý trest ešte aj v súčasnosti úspešne zamoruje maďarské národné vedomie, ktoré sa ani predtým nevyznačovalo vnútornou vyrovnanosťou. Keby autor zohľadnil aj tento fakt, ľahšie by pochopil, prečo je táto „maďarská choroba“ taká dlhotrvajúca a virulentná. Vráťme sa k predmete kritiky slovenského historika, teda k stavu maďarského historického vedomia! Najväčšou chybou niektorých zjednodušujúcich výrokov Holeca je podľa môjho názoru to, že vytvárajú príliš homogénny obraz o maďarskom historickom vedomí, ako aj o maďarskej historiografii, ktorá ho formuje (alebo sa ho snaží formovať). Lenže aj v prípade historického vedomia, aj v prípade historiografie sú veci trochu zložitejšie, ako by sa to na základe jeho článku zdalo.8 Na obranu autora možno uviesť, že ním analyzované diela skutočne neuľahčujú prácu bádateľa, lebo v jednom a tom istom časopise či filme sa striedajú časti, ktoré sú nielenže na odlišnej odbornej úrovni, ale líšia sa aj prístupom k predmetu skúmania. Pokiaľ ide o odbornú úroveň, nie je šťastné zmiešať vedecké časopisy, určené predovšetkým užšej odbornej verejnosti, v ktorých publikujú profesionálni historici, s publikáciami patriacimi do kategórie „public history“, ktoré oslovujú širšie čitateľské vrstvy. Nie je to správne napriek tomu, že public history má čím ďalej tým väčšiu úlohu pri formovaní historického povedomia.9 Iné požiadavky sa kladú na článok určený na zverejnenie v Rubicon, Múlt-kor alebo Nagy Magyarország, ako na texty publikované napr. v Századok (publikačná prax je podobná aj na Slovensku). Samozrejme, základné pravidlá historiografie by mali platiť aj pre „ľahší žáner“, mali by ich rešpektovať aj autori populárno-vedeckej literatúry, najmä keď sa venujú kontroverzným témam. Lenže v niektorých článkoch časopisu Nagy Magyarország na tieto pravidlá akoby skutočne pozabudli. Z tohto hľadiska je situácia časopisu Trianoni Szemle svojrázna. Jeho obsah je natoľko rôznorodý (popri histórii sa zaoberá aj históriou menšín, medzinárodným právom, geografiou atď., zverejňuje aj rôzne úvahy, memoáre, pramene, ba aj básne), a medzi jeho autormi je toľko nehistorikov, že sa ani nedá považovať za „tradičný“ historický časopis, ale skôr za časopis venovaný historickej pamäti. Pri jeho hodnotení treba mať na zreteli aj tieto fakty. 8. V tomto článku sa však zaoberám iba trianonskou tematikou. V súvislosti s ostatnými otázkami ponúka dobrý sumár napr. Apor, Péter - Trencsényi, Balázs: Dvadsať rokov po: Prehľad maďarskej historiografie po roku 1989. In Zahorán, Csaba - Kollai, István - Otčenášová, Slávka (eds.): Neznámy sused. Dvadsať rokov Maďarska (1990 - 2010). Budapest - Bratislava : Nadácia Terra Recognita - Vydavateľstvo Talentum, 2011, s. 89 - 108. 9. V tejto súvislosti pozri Gyáni, Gábor: A történetírás újragondolása. In Híd, 2006, č. 9. Dostupné na internete: http://epa.oszk.hu/01000/01014/00029/pdf/003.pdf
