Lampl Zsuzsanna (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2013 (Somorja, 2013)
Diskusia
184 Csaba Zahorán Roman Holec najprv konštatuje, že maďarská spoločnosť „je chorá dejinami“, potom jej vyčíta množstvo nedostatkov: selektívny historický pohľad, nedostatok sebareflexie, zbavovanie sa viny a používanie dvojakého metra (bagatelizovanie alebo úplné ignorovanie vlastných zlyhaní), presúvanie zodpovednosti, ignorovanie príčinných súvislostí či zaujatosť.3 Podľa slovenského historika sú tieto závažné nedostatky stále častejšie v maďarských historických prácach, hlavne v populárno-vedeckej tvorbe určenej najširšej verejnosti. Pritom vôbec nejde len o práce insitných historikov - píše autor -, ale aj o práce niektorých uznávaných odborníkov, resp. o práce najmladšej generácie maďarských historikov.4 Holec svoju kritiku podopiera množstvom príkladov, ktoré vyberá z obdivuhodne širokého spektra preštudovanej súčasnej maďarskej historiografie, počnúc článkami z časopisov Rubicon a História, cez texty z časopisov Trianoni Szemle (Trianonská revue) a Nagy Magyarország (Veľké Maďarsko), až po film s názvom A legbátrabb város (Najodvážnejšie mesto). Takmer vo všetkých vybraných príkladoch nachádza prejavy (maďarského) národného uhla pohľadu a zaujatosti, v článkoch dvoch posledných spomínaných časopisov objavuje aj „znovuoživenú iredentu“.5 Autor sa zmieňuje aj o otázke pomaďarčovania a maďarizácie v súvislosti s národnostnými štatistikami a konkrétne so zmenami národnostného zloženia obyvateľov mesta Košice. Nakoniec analyzuje maďarský výklad rozpadu Uhorska na základe kníh Ignáca Romsicsa a Gyulu Popélya. Výrok Romana Holeca o „maďarskej spoločnosti chorej dejinami“ nevyznieva príliš prijemne, ale môžeme ho považovať hoc aj za trefnú diagnózu. Pokiaľ sme na seba dosť prísni, môžeme skonštatovať, že maďarské verejné zmýšľanie je skutočne „prehistorizované“. História často až ťaživo dolieha na maďarskú spoločnosť, čo prispieva k narúšaniu sebapoznávania a sebahodnotenia. Bolo by však veľkým omylom považovať to za nejaké bizarné hungarikum, o to menej, že táto problematika sa nedá interpretovať oddelene, vytrhnutá z kontextu zahŕňajúceho aj ostatné etniká regiónu. Aby sme nešli ani príliš ďaleko, stačí, ak sa pozrieme na okamih na Slovensko alebo Rumunsko. Počas posledných dvadsiatich rokov sa už nespočetne krát ukázalo, že „národne orientovaná“ časť intelektuálnej a politickej elity oboch krajín (ba neraz prakticky celá elita, disciplinovane a jednotne) funguje vypočítateľné, vedená „historickými“ reflexami, a v súvislosti s čímkoľvek jej napadá to isté: nenapraviteľný maďarský nacionalizmus a iredentizmus. Slovenskému a rumunskému politickému životu takisto nie sú cudzie groteskné formy historizovania, čo mimochodom uznáva aj Holec.6 Takže keď chceme byť prísni, nebuďme takí len voči maďarskej spoločnosti. Ale uznajme, že anomálie historického vedomia sa u Maďarov prejavujú naozaj intenzívnejšie a viditeľnejšie ako inde. Vôbec však nie je druhoradé, prečo je to tak. Dôvody vníma presne aj sám Holec. Podľa neho sú Maďari najväčšími „lúzermi“ dvadsiateho storočia v strednej Európe, ktorých traumatizujú historické prehry a vlastné zlyhania.7 A maďarská odpoveď na toto všetko je namiesto sebareflexie sebaklam a presúvanie zodpovednosti, čo vedie k vzniku deformovaného kolektívneho a historického 3. Holec, Roman c. d. s. 291 - 292. 4. Tamže, s. 292. 5. Tamže, s. 298. 6. Tamže, s. 311 - 312. 7. Tamže, s. 292.
