Lampl Zsuzsanna (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2013 (Somorja, 2013)
Tartalom - Štúdie
160 Árpád Popély níckeho vedenia a maďarskej diplomacie k národnostnej otázke a k maďarským menšinám v zahraničí. Maďarskí diplomati slúžiaci v susedných krajinách, členovia aparátu Ministerstva zahraničných vecí, ako aj straníckeho vedenia, hoci boli v podstate necitliví voči národnostnej otázke, spoznajúc situáciu maďarských menšín tvárou v tvár, museli voči nej zaujať nejaké stanovisko a podľa slov Nándora Bárdiho „sa pomaly, ale isto nacionalizovali“ (Bárdi 2004, s. 91-92). Maďarskí vyslanci, resp. veľvyslanci11 v Prahe v rokoch 1948 - 1956 (Elek Bolgár, Ágoston Szkladán, János Boldoczki, Imre Horváth a József Gábor) boli všetci bez výnimky - až na Ferenca Wagnera a Istvána Csordása - aj väčšina vedúcich pracovníkov generálneho konzulátu v Bratislave (József Vándor, József Füredi a Pál Mányik) komunistickí politici a diplomati, spoľahliví stranícki ľudia. Povinnosť obhajoby práv maďarskej menšiny, ktorú na seba prevzali pražské veľvyslanectvo a bratislavský generálny konzulát, sa na určité obdobie nezmenila ani po nástupe komunistov v Maďarsku a po februárovom komunistickom prevrate v Československu. Naďalej sledovali postavenie maďarského obyvateľstva a o každom čo i len najmenšom porušení práv okamžite informovali Budapešť. Správy prichádzajúce z Prahy a Bratislavy v priebehu rokov 1948 a 1949 umožňovali maďarskému vedeniu - teraz už väčšinou na straníckej úrovni - aby sa u pražského straníckeho vedenia prihovorilo v prospech riešenia postavenia maďarskej menšiny a podalo sťažnosti na ďalšie porušovanie práv. Maďarská politická aktivita zohrala rozhodujúcu úlohu v tom, že sa riešenie postavenia maďarskej menšiny po počiatočných ťažkých krokoch urýchlilo a do roku 1950 viedlo k zásadným zmenám. Faktom však zostáva aj to, že na začiatku päťdesiatych rokov sa záujem maďarského vedenia o maďarskú menšinu v Československu z rôznych dôvodov znižoval a vedenie sa postupne vzdávalo svojich zásad politiky obojstranných vzťahov podmienených postavením maďarskej menšiny. Podať zložitý obraz cesty, ktorou prešla maďarská diplomacia v rokoch 1948 — 1956, nám rozsah tejto štúdie neumožňuje, preto sa pokúsime o jej ilustráciu pomocou vybraných okruhov problémov, zároveň sa pokúsime načrtnúť niektoré z otázok, ktoré maďarské zastupiteľské úrady v Prahe a v Bratislave najväčšmi zamestnávali. Vrátenie štátneho občianstva a otázka zrušenia platnosti protimaďarských právnych noriem Komunistický prevrat v Československu neznamenal okamžité zlepšenie spoločenského a právneho postavenia maďarskej menšiny, čo nebola náhoda, veď hlavnými zástancami protimadärskej politiky v predfebruárovom období boli práve komunisti. Pokračovala nielen výmena obyvateľstva a reslovakizácia, ale nebol umožnený ani návrat Maďarov deportovaných do Čiech a zostali v platnosti aj všetky protimadärské právne predpisy, ba centrálne a slovenské štátne orgány prijímali a stanovovali nové a nové protimenšinové opatrenia. 11 11. Československo a Maďarsko sa o povýšení svojich diplomatických vzťahov na úroveň veľvyslanectiev, o zriadení maďarského veľvyslanectva v Prahe a československého veľvyslanectva v Budapešti dohodli vo februári 1954.
